Expedícia Suri 2011

Po roku som sa opäť vrátil k divokým Surmom, do údolia rieky Kibiš. Nahí, hrdí a veľmi drsní pastieri dobytka, ktorí žijú v dobe kamennej na hranici Etiópie a Sudánu. Etiópia sa mení každým dňom a je až neuveriteľné, ako sa strácajú všetky kmene na juhu krajiny. Preto to, čo sme videli s Palom Barabášom, Mirom Dušekom a Jarom Holečkom bol asi posledný záchvev neporušeného sveta Surmov a je to jedno z posledných miest na svete, kde sa dá nájsť život vo forme z pred mnohých tisícov rokov.

Takto pred rokom som s Matúšom Sirotom objavil osady, kde nikdy v histórii nebol biely človek, tento rok sme s chalanmi pridali novú, nepoznanú osadu. S ruksakmi na ramenách sme prešli veľkým územím Suri a opäť zažili fantastické chvíle v ich doposiaľ neporušenom svete doby kamennej. Títo ľudia nič nevlastnia. Žijú v primitívnych obydliach, obrábajú políčka sorga a kukurice, múku melú medzi kameňmi, ženy sa zdobia bolestivou skarifikáciou a narezávaním spodnej pery, kde si vkladajú tanierik... Muži sa umývajú v moči kráv, ráno a večer pijú krv a mlieko dobytka. Napriek tomu vedia narábať so samopalmi ako najlepšie vycvičení vojaci. Nahé, čierne telá si natierajú trusom, alebo bielymi farbami. Nepoznajú hanbu a svoje nahé, pomaľované telá, plné dokonalých svalov vystavujú na obdiv celému svetu.

Surmov pozná veľa ľudí len z poza okna terénneho auta, na fotografiách preto vidíte vždy tie isté tváre ľudí z mesta, ktorí robia turistom krásne kulisy na fotenie. To ale už nie sú Surmovia. Tí poslední, praví, žijú hlboko v horách a ich divokosť naháňa neustále strach každému návštevníkovi, dokonca aj im samotným (nájsť muža, ktorý je ochotní prejsť s vami horami ako tlmočník z ich vlastného kmeňa je veľmi ťažké). Mňa práve tá ich divokosť a nedotknutosť civilizáciou oslovila a uchvátila.

Som pár dní doma. Okolo mňa sa mihajú bilboardy, z rádia vychádzajú správy, kričia na mňa výklady obchodov, mihajú sa stovky áut... Ešte stále mi je to jedno. Som hluchý, vôbec ma to nezaujíma a moja myseľ je ďaleko. Žije s predstavou, že tisíce kilometrov sa naďalej prechádzajú čriedy kráv obkolesené nahými telami čiernych Suri, ktorých neporazil žiaden kmeň a chcem uveriť, že ich neporazí ani ten náš degenerovaný – biely kmeň civilizácie.

Možno týchto pár fotiek, z ich nádherného sveta pokory a čistoty poteší aj vás.