Hovoria si Suri -
slobodní a neovládateľní. Nespútaný, bojový kmeň, žijúci v horách na hranici medzi Etiópiou a Sudánom. Majú vlastné zákony, jedinečný svet, do ktorého Vás pustia málokedy.
V Etiópii som bol viac krát, navštívil som väčšinu prírodných kmeňov a Suri som si nechal pre ich jedinečnosť na neskôr - donga, labreta, pitie krvi dobytka, skarifikácia – zjazvovanie tela... – to je len časť ich unikátneho života. Expedíciu som plánoval dlhé štyri roky. Cieľom nebolo prísť, urobiť pár lacných záberov atraktívnych žien s labretou (keramickým tanierikom) v perách, nastrojených mužov s kalašnikovmi na ramenách. Za pár drobných sa to dá v akejkoľvek osade Surmov a nemusíte ani z auta vystúpiť.
Chceli sme viac - preniknúť do obyčajného života tohto úžasného kmeňa uprostred Afriky, žiť s nimi, vidieť, pochopiť a možno sa naučiť...
Niekoľko rokov som dával dohromady rozporuplné informácie o najväčšej surmskej slávnosti, zvanej „donga“. Nemal som záujem vidieť dongu pre turistov, ktorú vám predvedú mladíci v známych turistických osadách za pár birrov. Túžil som vidieť skutočnú, prírodnú dongu, ktorá je pravdepodobne posledným takýmto rituálom na svete.
Napriek tomu, že mám v Etiópii veľa priateľov, nikto z nich mi nevedel dať žiadne konkrétne informácie o tejto unikátnej slávnosti. Kontaktoval som množstvo agentúr, no ich správy sa natoľko rozchádzali, že som mal pocit, akoby ani v Etiópii nežili. V jednom však všetci mali jasno – nikto presne nevie, kedy bude skutočná donga.
Donga sa stávala mojou nočnou morou. Jediný, kto mi asi veril a rozhodol sa využiť moje pozvanie na expedíciu k Surmom, bol môj výborný priateľ Matúš Sirota, s ktorým som sa pred pár rokmi stretol v africkom Mali. Výborný parťák, úžasný človek.
Prichádzame do Etiópie a po niekoľkých dňoch cesty v rozbahnenej krajine sa dostávame až k sudánskej hranici. Tam cesta končí. Ruksaky na ramená a vystupujeme nevedno kam, do vysokých hôr. Dostávame sa až k izolovaným osadám Surmov, do ktorých podľa tvrdení „torov“, domorodých náčelníkov, ešte nikdy, skutočne nikdy žiaden cudzinec nezavítal. Mali sme byť prví...
Nechápali sme - prečo? Domáci nám neskôr vysvetlili, že dôvod je jediný – strach! Strach z neskrotných Surmov, ktorí ho naháňajú svojim nevypočítateľným správaním aj sami sebe. Priznám sa, že tomu celkom neverím. Podľa mňa je v tom aj kus nezáujmu, povrchnosť, či lenivosť – cudzincom stačí vidieť podobné osady, ktoré sú oveľa bližšie k civilizácii. Zastaviť auto v najnavštevovanejších osadách pripomínajúcich naše skanzeny, vytiahnuť fotoaparáty, rýchlo pofotiť nainscenované zábery namaľovaných mužov so samopalmi, ženy s tanierikmi v perách a rýchlo skočiť späť do vychladeného auta a odísť do hotela.
Nešli sme tam a neriskovali, aby sme si mohli do denníka poznamenať nezmyselné – boli sme tu prví (!), či tváriť sa po návrate domov ako „objavitelia“ a rozdávať heroické, nafúknuté rozhovory pre bulvárne denníky (je to hlúposť, veď aj v tej najvzdialenejšej osade poznali Surmovia cenu za fotografovanie). To nám je na smiech a to prenecháme iným....
Náš cieľ bol jasný – nájsť, vidieť a prežiť niečo zo života prírodných, civilizáciou nezdeformovaných Surmov, zachytiť ich obyčajný život, tajomný svet, tak unikátny v dnešnej dobe, vrátiť sa o tisíce rokov späť, do doby, keď smiech a šťastie napĺňali život ľudí.
Napriek tomu, že Suri používali plastové bandasky na vodu, či vymenili oštepy za samopaly dovezené z neďalekého Sudánu, paradoxne žili stále rovnako ako pred stáročiami – nahí a divokí. Obyčajný život Surmov je krutý. Ich vodou je krv a mlieko je ich chlebom. Tropické choroby ich dennodenne kosia, malária je pánom v každej chyži. Neustále tvrdé boje o územia, zabíjanie pre dobytok. Byť stále v strehu, nikomu neveriť. Sú neľútostní, inak by neprežili. Pre svoju krutosť vzbudzujú odpor a strach. Surmovia chyby neodpúšťajú, okamžite ich trestajú! Na druhej strane dokážu byť neuveriteľne spoločenskí, vtipní, ale aj citliví voči deťom, či priateľskí k cudzincom.
„Bude donga,“ jedného dňa sa dozvedáme od Surmov v osade, kde sme prespávali. Na obed odchádzame na dohodnuté miesto. Veľkú lúku pokrýva tráva po pás. Netrvá dlho a z jednej strany počuť bojové pokriky. Prichádzajú desiatky nahých mužov s dlhými palicami. Vtom sa ozve krik z druhej strany. Strácame prehľad. Muži sa hrnú zo všadiaľ. Vidieť len dlhé palice, počuť bojové pokriky, ktoré zborovo spievajú oslavné piesne.
Onedlho sa do seba oprú prvé palice. Počuť stony - silné údery dopadajú na nahé telá mužov. Krv strieka, mieša sa s potom. Zo všetkých strán počuť besnenie, drsný boj s palicami sa rozšíril do všetkých kútov priestranstva. Ozývajú sa streľby zo samopalov. Situácia sa stáva úplne neprehľadná. Divoké pohľady, výkriky, spev, krv, oslavy víťazov...
Ivan Bulík a Matúš Sirota
