Pygmejovia, deti džungle

...kráčame po vyšliapanom chodníku, ktorý sa postupne stráca v bujnom pralese. Ideme neschodnou džungľou, brodíme sa po kolená vo vode, snažíme sa čo najskôr prejsť mokraďami. Džungľa je živá, úchvatná, vzrušujúca každým krokom. Obrovské stromy poprepletané zväzkami lián, zem pokrytá kríkmi, trávami, všemožnými rastlinami. Všade lietajú obrovské farebné motýle, spievajú vtáky, ozývajú sa tajomné zvuky... Neznesiteľná vlhkosť nás utápa vo vlastnom pote... Bahno, tráva a opäť kráčame po kolená vo vode...

Myšlienka vidieť africký kmeň pygmejov ma prenasledovala rovných tridsať rokov. Stretnutie s pygmejmi som mal na dosah už pred pár rokmi, keď som pripravoval prechod z Ugandy, cez Kongo, do Stredoafrickej republiky. Vtedy mi v tom zabránili občianske nepokoje a vojna. Dostal som sa len po pygmejov v Ugande, ktorí sa usadili na hranici Rwandy a Ugandy. Zažil som obrovské sklamanie. Z hrdých lovcov, o ktorých som roky zbieral informácie, sa stali opití žobráci, atrapy pre turistov. Videl som ich pár minút a musel som odísť. Bol som znechutený, rozladený a moje sny, predstavy a túžby sa razom vytrácali. Prešiel som celým územím Kamerunu, navštívil desiatky miest, kde žijú pygmejovia BaMbuti, ale ich život nemal s prírodnými ľuďmi pralesa už nič spoločné – boli rovnakí ako tí v Ugande a Rwande – špinaví, v dotrhaných, špinavých háboch, páchli alkoholom. Nasledovalo opäť veľké sklamanie.

Ostávala už len jediná, veľmi náročná možnosť, plná prekážok, nástrah a nebezpečia – nepokojné územie Stredoafrickej republiky a Konga!

Ak sa pozriete na internet, čo sa dá zistiť o týchto dvoch štátoch,
budete sklamaní. Nič! Nájdete tam len hromadu negatívnych informácií a varovaní pred cestovaním do týchto krajín. Poviem pravdu, čítali sa mi ťažko.. Najhoršie boli články zachytávajúce drastické situácie na pohraničí, kedy na územie pygmejov prenikali rebeli z Konga. Lovili pralesných ľudí ako potravu! Jedli ich ako zver, chytali do pascí, strieľali, opekali na ohni... Nemýľte sa, to sa nestalo pred dvesto rokmi! Sú to silné, živé príbehy, ktoré sa stali len nedávno. Hrozný pocit... Ľudia lovia ľudí! Prečo? Pre mäso, magickú silu, rituál! Nebol to stav núdze, kedy ľudia musia urobiť všetko, aby prežili... Oni nemuseli, oni chceli!
V štátoch strednej a západnej Afriky sú prevraty a občianske nepokoje rovnako bežné a pravidelné, ako u nás štátne sviatky. Čo prevrat, to nová vláda, iné predpisy a nové, prísnejšie opatrenia. Sú to veľmi problémové krajiny, s obrovskými rizikami, kde je cestovanie na hrane únosnosti.

Cestu do Stredoafrickej republiky som odkladal päť rokov kvôli komplikovanej
situácii. Posledný rok som sa na cestu pripravoval s mojim priateľom - známym filmárom a kameramanom Paľom Barabášom. Prípravy boli ťažké a zložité. Len počas tohto roka sme museli termín našej cesty zmeniť štyri razy! Vždy sme narazili na nejaký nový problém. Konflikty, počasie, zlá situácia, vojna... Všetko bolo neuveriteľne zložité. Informácie sa menili každý týždeň, deň, hodinu. Už to bolo na najlepšej ceste, keď tu prišla nová správa, ktorá všetko hodila zo stola! Bolo nám z toho nanič...
Napriek neistote sme nakoniec do Stredoafrickej republiky vycestovali!

-Možno... Asi... Náhodou... - to boli slová, ktoré sme neustále opakovali pri plánovaní expedície. Všetko bolo neisté a tápali sme v úplnej prázdnote.
-Akých pygmejov uvidíme? Budú úplne civilizovaní, alebo sa nám podarí nájsť prírodné kmene? Jestvujú ešte vôbec prírodní pygmejovia?- Posledné informácie, ktoré máme, nie sú nijak povzbudivé a šanca nájsť takýchto prírodných ľudí sa zmenšuje na minimum. Nerobíme si veľké nádeje... .
Keď sme pristáli v hlavnom meste Stredoafrickej republiky – Bangui – bolo to presne také, ako sme očakávali - chudobná, nestabilná krajina, kde slovo „normálne“ nahradzuje výraz „komplikované“. Bieda, trápenie, ťažký boj o život – to sú ulice hlavného mesta a celej krajiny.
Mestom viedla jedna široká asfaltová cesta Avenue des Martyrs, na ktorú sa napájali hlinené, hrboľaté cesty tehlovej farby. Obklopovali ich stovky malých drevených chatrčí, v ktorých sa tiesnili remeselníci, obchodníci, trhovníci. V prachu ulice ponúkali zeleninu, ovocie, kusy mäsa, benzín v sklenených fľašiach, drevené postele, truhle, železo, pneumatiky, živé zvieratá...
Marché Kilometer Cinq (K-Cinq) – obrovský trh, stelesnená „divočina“, ťahajúci sa stredom mesta. Tisíce ľudí sa tlačia pozdĺž cesty - predávajú nespočetné druhy tovarov. Krik, vrava, trúbenie. Tí majetnejší majú obchodíky zbité z drevených lát, prekryté vlnitým plechom, inak je tovar porozkladaný po zemi.

Ľudí je neúrekom. Davom sa prediera muž s károu. Je naložená do veľkej výšky plátenými vrecami. Muž kričí, píska, nadáva, len aby sa mu postávajúci uhli. Vie, že keď raz zastaví, už sa len tak nerozbehne s obrovitým nákladom.
Staré ženy predávajú byliny, kusy mydla, zelené viazanice listov. Vedľa krajčír na okraji cesty, pláta nohavice na starom šijacom stroji. Pod ním na zemi žena – predáva cukor v malých balíčkoch. Prichádza dievčina s plným košom papáje na hlave. Rovná šija, napnuté svaly, pot, vystretý chrbát. Nesie na hlave poriadny náklad. Kráča ulicou svojim ladným krokom antilopy a vám sa zdá, akoby v tom koši nič nemala. Nielen to. Máte pocit, akoby telom naznačovala tanec, vzrušujúce raege, vášeň, možno sambu... Je to ako fatamorgána.

Až po chvíli si priznáte pravdu, že ona naozaj nesie len vodu... Tie dokonalé (!) pohyby pôvabných žien čiernej Afriky s obrovským nákladom na hlavách nájdete po celej Afrike - od severu na juh a od východu na západ.
Asfaltových ciest je v Stredoafrickej republike ako šafranu. Väčšinou sa jazdí po prašných komunikáciách a tie sú v katastrofálnom stave. Jamy, hrbole, výmole plné bahna. Najhoršie je to v období dažďov, keď sa stávajú cesty nezjazdné. Kopy blata, obrovské jamy, diery, strhnuté časti ciest a ťažko prejazdné úseky plné blatového marazmu.
A práve vtedy sme tam prišli my!

Nikdy nezabudnem, ako som sa pýtal jedného muža menom Musa, s ktorým som sa neskôr spriatelil:
-Musa, stále leje. Kedy tu vlastne neprší?-
Chytil sa za šiju, poškrabal rukou, zvraštil nos a váhavo zo seba dostal:
-Tu leje osem mesiacov vkuse! Ostatné štyri prší menej,- mávol rukou bezradne a pokračoval, - najhoršie je to teraz, od septembra do októbra - leje každý deň ako z krhle. Veľa prší aj v máji a júni,- krúti bezradne hlavou Vtom sa mu rozsvietia oči: -Najmenej dažďa je od decembra do februára, to prší veľmi málo, maximálne raz za deň...- Keď si to rozmeníte na drobné, prší neustále!
Dážď má aj svoje výhody. Príroda prekvitá, bujnie, vytvára úchvatné scenérie. Vodopády Boali (Chutes de Boali)revú a obrovskou silou sprevádzanou burácaním padajú z výšky 50 metrov do rozoklaných skál. Do vzduchu sa dvíha mohutný oblak drobných kvapiek, ktorý vás zmáča skôr, ako si to stihnete uvedomiť. Nepočujete vlastného slova. Voda sa valí, stoná, buráca, reve! Stávate sa súčasťou ohromného predstavenia. Sú to strhujúce chvíle, keď cítite dotyk prírody tak ako málokedy – v duši, v srdci.
Je až neuveriteľné, že o tak obrovských vodopádoch, ktorých šírka je 250 metrov, som pred tým nepočul, nikde ich nevidel vyfotografované. Mnohé iné vodopády sveta sa objavujú v toľkých publikáciách a pritom sú len zlomkom krásy a sily tejto africkej riavy...

Prišiel deň nášho odchodu do jedného z posledných miest Afriky, kde svetlo, ani ľudské oko tak často nenazrie – do rovníkového pralesa. Nakupujeme posledné zásoby jedla, vody a vyrážame na juh, v nádeji nájsť stopy prírodných ľudí v podobe, ako ich poznali dávni cestovatelia. V poslednej chvíli pred odchodom do džungle dostávame veľmi dôležitú informáciu o jednej osade v hĺbke rovníkového pralesa, kde by sa mohli zdržiavať tradiční, prírodní pygmejovia, patriaci do takzvanej skupiny BaAka. Nájsť takýchto ľudí je už dnes takmer nemožné.

Sú tri hlavné dôvody, prečo sa vytratil tradičný spôsob života pygmejov – misionárska činnosť, zákony a ťažobné spoločnosti.
Misionári „obliekajú“ prírodných ľudí raketovou rýchlosťou. Berú im krásu, život, prostotu, úsmev. Na oplátku dávajú tričká, pocit hanby, neduhy civilizácie. Všetci si musíme uvedomiť jedno – tí nahí ľudkovia pralesa majú bližšie k Bohu, ako my všetci civilizovaní ľudia dohromady. Domorodci žijúci v pralese dýchajú telom a ak im ho zakryjete, zadusia sa. Neustále tam prší a mokré, špinavé tričká dlho schnú, čo sa stáva príčinou nachladnutia, zápalu pľúc, chorôb, ktoré prírodní ľudia nepoznali.

Svoje urobili aj zákony Stredoafrickej republiky zakazujúce chodiť ľuďom nahí. Keď som pátral po tom, prečo je tomu tak, dostal som len strohú odpoveď:
-Vláda to zakázala. Sú to ľudia, nie zvieratá, nesmú chodiť nahí...-
Azda najväčší zásah do života ľudí a existencie pralesov rovníkovej Afriky urobili bezohľadné, ťažobné spoločnosti na drevo. Kto to nevidel, nepochopí, čo sa dá zničiť ťahom píly za pár minút... Bolo nám do plaču pri pohľade na storočné stromy, ktoré padali za obeť bezohladnému ťaženiu. Nie pár hektárov... Sú to plochy s obrovskou rozlohou, tisíce hektárov, ktoré sú vyrúbané veľkými európskymi spoločnosťami dohola. Taliani, Francúzi, Portugalci... Keď sa zrezáva bežný strom, tak mávnete rukou a poviete si – narastie nový. Ale keď počujete v divokej džungli húkanie píly, potom tie nekonečné stony podlamujúceho sa kmeňa, jeho praskanie, clivé volanie obrovských pralesných velikánov... Nasleduje hrobové ticho a po ňom ohlušujúci pád! Ozvena! Rana! Dunenie! V živote som nevidel väčší strom, ktorý mi zrazu ležal sklátený pri nohách. Mohol žiť možno ešte ďalších dvesto, tristo rokov... Prečo? Dokedy? Tie stromy nerušene žili stovky rokov! Verte mi, že pri pohľade na takéto drancovanie najzachovalejšej džungle Afriky zmäkne duša aj tomu najotrlejšiemu z nás. Drevárske spoločnosti kliesnia džungľou množstvo ciest na zvážanie dreva a to je už len krôčik k zániku prírodných ľudí. Kde je cesta, tam dorazí aj civilizácia.

Väčšina z nás si predstavuje pygmejov ako malých, čiernych trpaslíkov uprostred Afriky... Kto vlastne sú títo ľudia, ktorých pozná každý z nás, ale len málokto vie niečo bližšie o ich živote?
Z minulosti toho veľa nevieme. Niektorí vedci sa dnes domnievajú, že pygmejovia sú prvým stupňom vo vývoji dnešného človeka na území Afriky, ale tieto teórie sú stále len na špekulatívnej úrovni. Veľmi nám pri hľadaní minulosti nepomôžu ani samotní Afričania, ktorí pygmejov dlho nepovažovali ani za ľudí, ale akýsi druh pralesnej opice.
Pygmejovia žijú v ôsmych krajinách rovníkovej Afriky od Kamerunu, Konga, Gabunu, Demokratickej republiky Konga, cez Stredoafrickú republiku, až po Rwandu, Ugandu a Burundi. Slovo „pygmej“ (v preklade – veľký ako lakeť), ktorým ich označujeme je pre nich cudzie. Sami seba označujú slovom Ba, čo znamená ľudia. Poznáme niekoľko skupín pygmejov (BaMbuti, BaTwa, BaYaka, BaAka, BaBongo...), podľa územia na ktorom žijú. Keby sa spolu stretli, určite by si nerozumeli ani slovo, používajú úplne rozdielne jazyky.

Skúsme aspoň na moment roztvoriť hustý plášť pralesa a nazrieť do života týchto krásnych, prírodných ľudí.
Mestá a dediny popri ceste sa vytrácajú. Vnárame sa do hustého pralesa preťatého úzkym pásom cesty. Ideme pomaly, často krokom. Cesty sú ako rozorané pole, vzduch rozpálený na 45oC, vlhkosť narastá. Prešli sme niekoľkými pygmejskými osadami. Tam už pygmejovia o tradičnom spôsobe života nechcú ani počuť. Všetci sú odetí v normálnom oblečení, namiesto lovu sa venujú farmárčeniu.
Po dni namáhavej cesty sme na jej konci. Ďalej musíme pešo. Nevieme ani kam ísť, vieme len, čo chceme vidieť – tradičný spôsob života pygmejov – preslávených lovcov afrického pralesa, ktorí nám siahajú po „lakeť“.
V poslednej osade, vyberáme z množstva stojacich pygmejov štyroch -najsilnejších a najskúsenejších. Dobre poznajú džungľu, môžu nám v našom hľadaní pomôcť.
Kráčame vyšliapaným chodníkom, ktorý sa postupne stráca v bujnom pralese. Napredujeme neschodnou džungľou, brodíme sa po kolená vo vode, snažíme sa čo najskôr prejsť mokraďami. Džungľa je živá, úchvatná, vzrušujúca každým krokom. Obrovské stromy poprepletané zväzkami lián, zem pokrytá kríkmi, trávami, všemožnými rastlinami. Všade lietajú obrovské farebné motýle, spievajú vtáky, ozývajú sa tajomné zvuky... Neznesiteľná vlhkosť nás utápa vo vlastnom pote... Bahno, tráva a opäť kráčame po kolená vo vode.
Terén je neprehľadný - treba byť neustále ostražitý. Jeden zlý krok a môže byť po všetkom... Po ňom, alebo po ňom, alebo po mne...
-Džo! Džo!- ozve sa zrazu zdesený rev, keď brodíme už hodnú chvíľu hlbokú vodu. Je to zúfalý, preľaknutý krik. S Paľom nerozumieme, nechápeme... Sme prestrašení... Len inštinkt nám vraví:
-Je zle! Uteč!-
Traja pygmejovia pred nami vyskakujú z hlbokej vody, držiac sa kmeňov stromov, kríkov, šplhajú na vyvýšené korene nad vodou... Na tie ich preľaknuté, vytreštené oči nikdy
nezabudnem! Vieme, že je zle, ale cesty späť niet. Brodíme bahnistú, zakalenú vodu ďalej. Stále nevieme dôvod zdesenia domorodcov. Onedlho už vidíme jedného pygmeja na zemi. Leží, drží sa za nohu, zvíja od bolesti. Pri pohľade na jeho skrvavenú nohu zisťujeme, že krik „džo“ znamenal had. Zákerne ho pohrýzol v zakalenej vode a razom zmizol pod hladinou. Všetci vzrušene behajú. Priznám sa, že nám nebolo všetko jedno. V Afrike sú ľudia veľmi poverčiví. Ak by bol had smrteľne jedovatý, vina by padla určite na naše hlavy a ťažko odhadnúť, čo by sa s nami dialo. Prírodných ľudia sú jednoduchí, zato nepredvídateľní, plný vášne a vzrušených emócií. Vždy riešia všetko okamžite!
Nešťastný pygmej si žily na puchnúcej nohe podväzuje kusom tenkej liany, aby sa mu jed nedostal do celého tela. Posunkami sa dozvedáme, že had, ktorý ho uhryzol nepatrí k smrteľne jedovatým, no môže spôsobiť opuch a horúčku. Pygmejovia sú výborní liečitelia. Dokážu nájsť v pralese liek takmer na všetky choroby a zranenia. Rozdrvia kôru stromu, korene rastlín, bobule kríkov, listy lian...

Po dlhom rozhovore pygmejov kráčame ďalej. Až vtedy pozerám na svoje holé chodidlá pokryté bahnom a uvedomujem si, že môžem skončiť rovnako ako uhryznutý pygmej. Od tej chvíle som vážil každý krok, ktorý som v džungli spravil, aj keď stretnutiu s hadom som sa neskôr sám nakoniec nevyhol.
Šliapeme niekoľko hodín. Overujem si našu pozíciu. Sme už dávno v Kongu a treba byť ostražitejší, ako doteraz. Nemali sme žiadne povolenia a keby sme sa tam dostali do rúk vojakom, bolo by s nami zle.
Pochod je náročný. Chvíľami je to krásna džungľa, onedlho nepriechodný prales. Bahno, voda, hustý les, tŕne, dobité, zráňané nohy... Nič nevadí pri dotyku s magickou atmosférou džungle. Cítime sa, akoby sme sa vnárali do minulosti, vracali tisíce rokov späť!
Zo zamyslenia ma prebrali čulé hlasy našich pygmejov. Spoza hustých stromov sa vynorila stará žena. Je ako prízrak - plaché, polonahé stvorenie uprostred pralesa... Má na páse len úzky prúžok látky, v ňom zastrčené čerstvé zelené vetvičky, ktoré jej vytvárajú krátku sukňu. Na chrbte má zavesený veľký kôš plný dreva, zvaný „juqua“. Tento tradičný pygmejský kôš nosia ženy upevnený na popruhu z liany, ktorý si dajú cez čelo. Žena je maličká, siaha nám niečo vyše pása. S Paľom stojíme ako obarení... Tu niekde sa nám začali plniť sny o prírodných pygmejoch!
Postupne v hustej džungli nachádzame niekoľko guľatých, slamených obydlí
„bu-kumbé“, ktoré sú postavené z bambusu, prekryté veľkými listami. Pripomínajú eskimácke iglu. Sú prázdne. Muži odišli na lov, ženy zbierajú v džungli larvy, korienky rastlín, listy „koko“, rastúce na jednej z mnohých druhov lián, ktoré patria k hlavnej obžive pygmejov.
Malé osady pygmejov sa skladajú z piatich až ôsmych takýchto jednoduchých obydlí. Tradiční pygmejovia tam žijú niekoľko mesiacov a keď sa väčšina potravy v okolí minie, alebo niekto z nich zomrie, sťahujú sa ďalej. Nič nevlastnia, preto ich sťahovanie je rýchle. Zoberú len náradie, zbrane a odchádzajú do inej časti pralesa.
Postavenie nového domu, na novom mieste trvá veľmi krátko - asi hodinu. Žiadne hypotéky, stavebné povolenia, zložité projekty. Miesto sa upraví vysekaním vegetácie mačetami. Do mäkkej hliny žena naznačí pätou nohy guľatý kruh - pôdorys budúceho domu. V džungli naseká dlhé bambusové palice a tie nastrká po obvode do zeme, poohýba ich z jednej strany kruhu na druhú. Ostáva už len na konštrukciu umne navrstviť hromadu širokých listov, aby vznikla dobrá ochrana pred neustálymi spŕškami hustého dažďa a dom je hotový.

Po niekoľkých hodinách pochodu sa dostávame do hlavnej osady.
-Mindelé! Mindelé! Cudzinci!- kričia deti pred nami a zvestujú novinu v osade, ktorá je presne taká, o akej sme snívali - ľudia tam žijú tradičným spôsobom, aj keď už aj tam zavítali prvky civilizácie – na vodu sa používa plastová bandaska, varí sa na ohni v plechovom riade a niektorí pygmejovia majú odeté krátke nohavice, alebo dotrhané, špinavé tričko. Nie je ich veľa a tých, ktorí žijú tak, ako ich predkovia po stáročia je väčšina.
Tmolia sa okolo nás polonahí muži, ženy a všetci nám pripadajú, akoby to boli nejaké prezlečené deti. Sú tak malí... Zažívame nádherný dotyk divokej Afriky!
Odovzdávame náčelníkovi dary – vrecká so soľou a cigarety. Dostávame povolenie v osade ostať a tak si rozkladáme stan na jej okraji. Všetko sa nám zdá tak neskutočné...
Večer sa stmieva rýchlo a my čoskoro zažijeme niečo, čo sa nedá ani opísať.
Tma pohltí všetko okolo nás. Len na nebi žiaria milióny hviezd. Z pralesa sa ozýva škrekot, pískanie, kŕkanie žiab a hlučné zvuky cikád. Vtom sa do tejto tajomnej atmosféry ozvú údery niekoľkých bubnov. Prišli nečakane, ako blesk z jasného neba. Razom sa všetko stáva ešte magickejšie a autentickejšie. Rytmus graduje:
-Bum! Bum! Bum, bum, bum! Bum...
Bubnuje niekoľko mužov, každý v inom rytme. Spolu vytvárajú dokonalý orchester, neopakovateľnú atmosféru divokej riavy. Zhromažďuje sa celá osada, prichádzajú aj ľudia z menších osád ukrytých v džungli.
Akoby tá obrovská emócia nestačila, pralesom sa rozoznie nádherný spev množstva ľudí - dvojhlas, trojhlas, sólo... Spievajú všetci. Deti, ženy, muži. Nič podobné som v Afrike a ani nikde inde na svete nepočul. Ešte dnes mi naskakuje husia koža, keď si predstavím tie nádherné hlasy pod hviezdnou oblohou. Ľudia tancujú a spievajú niekoľko hodín. Strháva nás to so sebou a unáša do ich prostého, zato krásneho sveta... Bolo to tak silné, že to stále v sebe cítim a nosím. Je to naozaj veľmi ťažké opísať... Prečo? Bolo to ťažké už aj prežiť! Je to ako nával energie, ktorý vás pohltí a vy nemáte silu brániť sa. Mení vás to, dostáva do úplne inej dimenzie sveta.
-Bum, bum, bum, bum,- ozývajú sa bez prestania rýchle údery bubnov.
Je skoro ráno. Náčelník osady má ako každý deň dlhý, emotívny prejav o živote, práci, o smrti a aj o nás.. Kričí, máva rukami. Všetci načúvajú jeho múdre slová, ktoré sa nesú po osade. Je to ako omša ktorá má ľudí viesť cestou života...
-Prichystajte sa, muži pôjdu čoskoro na „bukja“, lov,- naznačuje nám náš verný pygmej Usumá, stojaci neustále pri nás ako tieň.
Najskúsenejší muži kmeňa sa zhromažďujú pri náčelníkovi, ktorý medzičasom pripravil siete na lov a zaklína ich – kľačí pred nimi, pľuje, kričí, udiera rukami.
Všetko je pripravené, môžeme vyraziť!
Polonahé telá mužov, žien a detí - na páse len farebná suknica, pásik látky zakrývajúci prirodzenie. V rukách veľké, ťažké siete, dlhé kópie, cez plece prehodené primitívne, drevené sekery zvané „do“... Lov je kolektívna záležitosť celej osady.
Vnárame sa do jasnozelenej džungle orosenej raňajším dažďom. Nepreberné množstvo rastlín, listov, konárov, kríkov nás pohltí ako tá najhustejšia hmla. Vegetácia nám siaha asi po ramená, naši malí lovci úplne miznú v zelenej opone pralesa. Vidieť len ich dlhé kópie zvané „di kongo“, ktoré napredujú džungľou.
Nikto na svete nepozná tak dobre prales, ako pygmejovia. Dokážu spozorovať najdrobnejšie stopy, zvuky, či pachy zvierat. Kráčajú neuveriteľne rýchlo, ale zároveň opatrne a ticho. Lovia všetko, čo sa pohne, dá zjesť, alebo náhodou naženie do nastražených sietí. Najčastejšie je to antilopa, „boluku“, menšie zvieratá, dikobrazy, cibetky, opice, hlodavce... Pygmejovia lovia hlavne veľkými sieťami. Rozvinú ich niekoľko za sebou, na vzdialenosť asi sto metrov, popripínajú oká siete umne na vetvy kríkov. Sieť siaha asi do metrovej výšky a pokiaľ do nej vbehne zviera, nemá šancu.
-Úúúúú!!! Ááááá! Au! Au!- ženy a deti kričia, búchajú palicami, ujúkajú. Ženú zvieratá smerom k rozloženým sieťam. Tam už čakajú rozostavení muži s oštepmi a sekerami. Zapraskajú konáre. Malá, drobná antilopa rýchlymi skokmi uteká pralesom netušiac, že beží do náručia svojej smrti. Ešte pár skokov... Sieť! Telo antilopy sa zvíja, myká v pevných okách. Priskakuje jeden z lovcov a oštepom končí trápenie zvieraťa.

Okrem lovu majú muži na starosti aj nebezpečný zber medu vysoko v korunách stromov. „Vysoko“ neznamená ani päť, ani desať metrov. Je to tridsať, štyridsať metrov nad zemou! Muži lezú po dlhých lianách, ktoré obopínajú prstami na nohách, rukami sa vyťahujú ako akrobati v cirkuse. Prechádzajú zo stromu na strom, až sa dostávajú do najvrchnejších častí obrovských korún stromov. Lezú ako najväčší profesionáli – bez istenia, bez zaváhania. Po chvíli vidieť zo zeme už len malé bodky ľudí. Je to fascinujúce, keď si človek predstaví tú obrovskú výšku. Ak sa dostanú do najvrchnejšej časti stromu, zhodia k zemi tenký povraz. Ostatní muži už rozžeravili kus dreva, z ktorého vychádza hustý dym. Posielajú ho v malom košíku nahor. Netrvá dlho a na zem dopadajú prvé kusy včelích plátov. Sú staré, tvrdé, bez medu. Pygmejovia sa aj tak pre ne skláňajú a s chuťou ich žujú. Zakrátko sa spúšťa k zemi košík plný včelých plástov, z ktorých už vyteká aj hustý med hnedo-žltej farby. Jeho vôňa udrie do nosa. Neviem, či to bolo džungľou, inými rastlinami, ako u nás, ale med bol tak silný, ako som nikdy ešte nejedol. Štípal v krku, zvieral hrdlo.
Pygmejské ženy to nemajú v živote vôbec jednoduché – musia robiť úplne všetko!
Od skorého rána zbierajú larvy „mombojo“ inak v jazyku sanga známe ako „koku“, lesné plody, orechy, slimákov, korienky. Pred poludním sa vracajú domov. Treba uvariť obed, spracovať úrodu, usušiť nazbierané plody, opiecť larvy, previnúť siete, nanosiť a narúbať drevo, doniesť vodu z prameňa...
Pygmejovia potrebujú pre svoj život len mačetu – ostatné im dá džungľa! Ak sa chcú napiť, roztnú hrubú lianu visiacu zo stromov, z ktorej ako zázrakom vyteká číra voda. Všetko, čo potrebujú pre svoj život si vedia vyrobiť z rastlín. Napríklad, keď potrebovali košík pri zbere medu, odtrhli zopár listov, odsekli kus tenkej liany a pár ťahmi rúk v minúte uplietli pevný kôš. Džungľa im dá prístrešie nad hlavou, jedlo, drevo, vodu, lieky...

Čo ma na pygmejoch uchvátilo najviac, nebol len ich spôsob pralesného života, tanec, spev, lov, výzor, ale hlavne ich oči. Na tie oči nikdy nezabudnem. Boli čisté, bez náznaku zloby, nenávisti, smútku. Presne ako oči nevinných, malých detí, ktoré nepoznajú trápenie, hnev, závisť, sklamanie. Nikde na svete som nevidel krajších, pokojnejších a vyrovnanejších ľudí ako v pralese strednej Afriky. Pygmejovia sa od rána do noci smiali, chichotali, zabávali. Všetci boli neuveriteľne priateľskí a milí. Jediná vec, ktorú im môže niekto vytknúť je, že neustále rozprávajú. Na love, pri zbere, práci, či oddychu, pri varení, či jedení, celý deň a celú noc. Ústa sa im nikdy nezavrú, len keď spia. Prvé hlasy v osade sa ozvú ešte za tmy, okolo piatej ráno. Onedlho už džavoce celá osada.
Pygmejovia si každé ráno posadali vedľa nášho stanu a z plného hrdla preberali kadečo, smiali sa, prepadali do výbuchov smiechu. S Paľom sme sa ešte niekoľkokrát zúfalo poprehadzovali na tvrdej zemi a bolo po spánku.
Takto bežal deň za dňom – lov, zber plodov, bujarý spev a tanec, opäť lov, spev... Nevidel som ešte ľudí, ktorí by sa dokázali tak tešiť zo života, z každého dňa, ako práve pygmejovia. Bolo to tak čarovné miesto, že sme tam nechali kus seba a na celý život si vzali so sebou kus ich jednoduchého, zato prekrásneho, čistého sveta.

Už sedím pár dní doma a stále hľadím na bežné maličkosti, ako na obrovské vymoženosti, ktoré som po celý čas nemal. Otočím kohútikom a tečie voda, ktorej sa môžem napiť. Stlačím vypínač - rozsvieti sa svetlo. Otvorím chladničku a najem sa. Nemusím spať na zemi, ale na mäkkom matraci. Môžem sa umyť kedy chcem... Je toho veľa, no jedno je isté, že ak by som mal znovu vymeniť toto všetko za jeden deň v hlbokom rovníkovom pralese v spoločnosti pygmejov, tak by som neváhal ani sekundu. Je to niečo, čo sa nedá zaplatiť, dá sa to len prežiť.

-Bum! Bum! Bum!- údery bubnov stále vychádzajú z pralesa a pod hviezdnou oblohou sa ozýva krásny spev detí džungle – Pygmejov.