– Halóóó! – zakričali sme do otvorených dverí. Po chvíli sa v nich objavil starý muž s hlbokými vráskami zarezanými do tmavej pokožky. Pozorne si nás premeriaval. Ticho riekol: – As-salám alajkum! –Wa alajkum as-salám, hľadáme nocľah.– Starký prikývol, hlasno si odkašľal. Nasledovali sme ho cez malý dvor, na konci ktorého stáli plechové dvere. Kamenná podlaha, dve drevené postele s hrubými dekami, malá zatuchnutá kúpeľňa plná chrobače, ktorú murári nikdy nedokončili. To bol náš domov na niekoľko ďalších dní.
Z poverenia vlády
–Bulis! Permit!– nástojil domáci, aby sme doniesli povolenie na pobyt od polície. Po príchode do každého mesta v Sudáne sme sa museli prihlásiť na polícii. Nikdy sme nevedeli, čo nás čaká. Vždy sme prichádzali s veľkým úsmevom signalizujúcim priateľstvo, islamským pozdravom a pokorou v tvári.
Len čo nás urastený strážca zákona pozdravil a usadil na mäkkú kanapu oproti jeho malému drevenému stolíku, začal listovať v našich pasoch. – Kde máte povolenie cestovať po Sudáne? – zakýval nám pred očami nejakými tlačivami.
– My máme tie pečiatky z ministerstva v pasoch, – ukázali sme na jednu z opečiatkovaných strán. Klamali sme.
– Mhm, – učenlivo si nasadil späť okuliare a v dokonalom tichu, v ktorom polo počuť, ako z nás kvapká pot na kamennú podlahu, si znovu prezeral stranu po strane. – Dobre, – povedal, akoby pre seba, a vypísal nám doklad na pobyt, čím spečatil náš vstup do Núbie.
Cestou späť sme v labyrinte hlinených uličiek poblúdili. Tentoraz to bolo šťastie! Stretli sme malých chlapcov, ktorí nás zatiahli do jedného z hlinených domov pri ceste. Z nízkych drevených dverí vyšiel mladý muž s riedkymi fúzmi popod nos. Na sebe mal dlhú košeľu, plátené nohavice. Bielou vreckovkou si utieral z čela pot:
– Good morning, – podal nám ruky.
Vytreštili sme naňho oči:
– On vie po anglicky!
– Som Sabri, učiteľ, – usmial sa. Posedeli sme si pri šálke silného čaju, ktorý spečatil naše priateľstvo.
Len čo nás urastený strážca zákona pozdravil a usadil na mäkkú kanapu oproti jeho malému drevenému stolíku, začal listovať v našich pasoch. – Kde máte povolenie cestovať po Sudáne? – zakýval nám pred očami nejakými tlačivami.
– My máme tie pečiatky z ministerstva v pasoch, – ukázali sme na jednu z opečiatkovaných strán. Klamali sme.
– Mhm, – učenlivo si nasadil späť okuliare a v dokonalom tichu, v ktorom polo počuť, ako z nás kvapká pot na kamennú podlahu, si znovu prezeral stranu po strane. – Dobre, – povedal, akoby pre seba, a vypísal nám doklad na pobyt, čím spečatil náš vstup do Núbie.
Cestou späť sme v labyrinte hlinených uličiek poblúdili. Tentoraz to bolo šťastie! Stretli sme malých chlapcov, ktorí nás zatiahli do jedného z hlinených domov pri ceste. Z nízkych drevených dverí vyšiel mladý muž s riedkymi fúzmi popod nos. Na sebe mal dlhú košeľu, plátené nohavice. Bielou vreckovkou si utieral z čela pot:
– Good morning, – podal nám ruky.
Vytreštili sme naňho oči:
– On vie po anglicky!
– Som Sabri, učiteľ, – usmial sa. Posedeli sme si pri šálke silného čaju, ktorý spečatil naše priateľstvo.