Suchá, zvlnená pahorkatina. Žiaden strom, krík. Len žlté trsy suchej trávy. Krajina sa onedlho rozpáli ako pec na chleba. Stretáme dvoch nahých domorodcov, mladíkov. Pomaľovaní bielou farbou po celom tele ako mátohy. Vlnovky, kruhy, ornamenty. Úzky chodník sa kľukatí popri zvlnených kopcoch, vchádza do priehlbín a opäť vystupuje na strmé úbočia. Po niekoľkých kilometroch namáhavej chôdze do vnútrozemia sa dostávame k izolovanej osade.
Ľudia vychádzajú zo slamených príbytkov, zhromažďujú sa pred osadou, ktorú obklopuje vysoký, nepreniknuteľný plot z drevených kolov a tŕnia. Čierne, polonahé telá nehybne hľadia na troch prichádzajúcich cudzincov. Deti sa schovávajú za nohy dospelých, ženy si od prekvapenia zakrývajú rukami ústa.
Žiadame vstup od náčelníka, ktorý cez krvavé bielka gáni na nás nepriateľským pohľadom. Nasleduje vášnivá rozprava medzi ním a Lukénom. Náčelník nakoniec privolí a my môžeme vstúpiť do zabudnutého sveta kmeňa Bumeov.
Na veľkom priestranstve stojí vedľa seba niekoľko slamených obydlí. Do každého sa vstupuje štvornožky – malým priechodom. Za úzkou predsieňou je veľká, tmavá miestnosť. Na zemi prestretá veľká koža na spanie, v rohu niekoľko hlinených nádob. To je celé vybavenie domu.
Chvíľu trvalo, kým nás ľudia v osade prestali zvedavo sledovať, prenasledovať naše kroky a my sme mohli pokojne vnímať ten nádherný, jednoduchý svet, kde jedinec nič nevlastní a kde sa slovo civilizácia rovná veľkej nule.
Vôkol nás ladne, ako gazely, prechádzajú polonahé ženy s bronzovou pokožkou. Boky sa hýbu zo strany na stranu v pravidelnom rytme, na hlavách nesú ťažké nádoby s vodou. Niektoré majú dokonalé, pevné prsia, iným ovísajú ako zjazvené uši baseta. Okolo krku veľké rady korálok, „akalebak“, zápästia a členky zdobia mocné, kovové náramky. Usmievajú sa takým jemným, hanblivým úsmevom, ktorý u nás vedia vystrúhať len najväčšie koketnice. Muži sú, naopak, bez emócií. Strnulí, odmeraní, akoby stále v strehu pred svojím nepriateľom. Uvoľnia sa až vtedy, keď pochopia, že od nich nič nechceme, nemienime narušiť ich svet a sme „apákon“, priatelia.
Toto nádherného miesto nám učarovalo a späť na rieku sa nám vôbec nechcelo. Žiaľ, čas letel ako voda a my sme museli pokračovať ďalej v našej plavbe po Ome. Všetci sa prišli s nami rozlúčiť. Bolo to veľmi dojemné. Lukéno nám stískal ruku so sklesnutou tvárou, akoby sme šli na šibenicu.
– Mátááá! Mátááá! – kričíme k brehu, od ktorého sa vzďaľujeme v prúde Oma. Všetci mávajú. Čochvíľa nerozoznávame tváre. Len nahé, hnedé telá, mávajúce dlhými rukami. Nikdy na nich nezabudneme...
Rieka klesá zo dňa na deň. Za posledný týždeň o tri metre. Z veľkého, dravého toku Oma sa onedlho stane tichá, kalná riečka. Už teraz musíme stále pádlovať, aby sme zdolali veľké vzdialenosti, ktoré nás čakajú. Rieka sa stráca pred očami, odhaľuje strmé, blatisté brehy. Každé ráno nás čaká nemilé prekvapenie – ďalší pokles hladiny o pol metra. Brehy pokrýva hlboké, mazľavé blato. Táto skutočnosť nám sťažuje táborenie. Na strmých, ťažko dostupných brehoch musíme dlho hľadať miesto, kde sa dajú stany rozložiť. Keď také miesto aj nájdeme, potom nás čaká zdĺhavé vynášanie celého člna na vysoké brehy. Nohy sa zabárajú do mazľavého blata, ktoré nás nechce pustiť. Drží ako silný magnet kus železa. Blato siaha často až do pása. Len čo sa z neho vyslobodíme, bosé nohy obalené čiernym, hnijúcim humusom, ktorý zapácha ako stoka, sa šmýkajú na hladkých kameňoch. K zemi nás tlačia veľké lodné vaky, ktoré krok po kroku teperíme do strmého svahu. Nákladu je nekonečne veľa a kým všetko vynosíme, sme úplne vysilení.
Do vody skáču desiatky preľaknutých krokodílov, ktoré sa dovtedy bezstarostne vyvaľovali na rozohriatej pieskovej terase. Z brehu na nás stále pokrikujú rodiny paviánov a geréz. Škriekajú, výskajú, štekajú. Len čo sa priblížime k brehu, prestanú. Bezhlavo unikajú do džungle. Všetci, okrem jedného. Najväčší z nich, samec, hlava rodiny, neuteká. Pomaly sa zodvihne a váhavými krokmi teatrálne odchádza.
