Monotónnu cestu zelenou džungľou nám spestrovali všadeprítomné zvieratá – divé sliepky, ktoré rýchlo cupitali pred kolesami auta, drobné antilopy dikdik, veľké paviány, ktoré sa lenivo zodvihli a vyzývavo odkráčali z cesty.
– Sme vo svete, kde vládnu Mursiovia, – ukázal mi Kelly na nedozerné zelené plochy lesa, ktorý sa rozprestieral hlboko pod nami.
– Tak tu niekde sa začína návrat do praveku... – prebehlo mi hlavou a silnejšie som sa prichytil železnej obruby na korbe. Plní vzrušenia sledovali sme tú nádhernú, pustú krásu.
– Sme na mieste, – ukázal vodič pred seba po tom, čo odstavil auto na okraji zbahnenej cesty. Bola to jedna z mnohých osád, v ktorých Mursiovia žijú. Muž so samopalom hneď vyskočil z auta a kráčal pred nami do osady Mursiov.
– Ačali som, dobrý deň! – zakričal a podával si s mužmi ruku.
Z diaľky k nám bežali nahé malé deti. Keď zistili, že ideme k ich osade, s krikom sa otočili oznámiť novinu ostatným.
Labreta
– Sú to profesionálni zlodeji. Nepodceňujte ich. Dávajte si dobrý pozor na svoje veci. Ukradnú vám všetko a dostať to späť nebude jednoduché. Sú nielen dobrí zlodeji, ale aj veľkí klamári... Väčšina z ukradnutých vecí záhadne niekde zmizne. Oni ich vôbec nepotrebujú, nevedia použiť, ale ukradnú ich, – vysvetľoval nám náš strážca pred vstupom do osady. Nestihol to ani dopovedať a už som cítil, ako sa ma niekto dotýka. Malí chlapci nám začali drzo prehmatávať zadné vrecká nohavíc.
Osada bola malá. Tvorilo ju niekoľko príbytkov postavených zo zoschnutých konárov, ktoré vyzerali ako narýchlo postavené prístrešky pred búrkou. Chyže nemali nijaký tvar, vyzerali ako kostrbaté kopy sena. Vo vnútri každej boli na zemi prestreté kože, uprostred dymilo ohnisko. Len čo sme vstúpili do osady, obkolesili nás nahí Mursiovia. To bol návrat o tisíce rokov späť! Hoci Mursiov v tejto oblasti dnes už bežne navštevujú turisti a nejde o nejaké stretnutie neznámych kultúr (dobre vedia, za čo sú im turisti ochotní platiť), stretnutia dvoch rozdielnych civilizácií, spolu s atmosférou primitívneho sveta ľudí tŕnistého buša, ktorí si zachovali rovnaký spôsob života od prvopočiatku až po dnes, boli uchvacujúce!
Muži boli úplne nahí, cez uši mali prepchaté veľké mosadzné kruhy, na zápästiach kovové náramky. Ich pokožka bola tmavšia, ako sme videli v iných kmeňoch, skoro až čierna. Boli vysokí, chudí, s dlhými rukami visiacimi pod pás. Ich atletické telá hrali pri chôdzi svalmi, ktoré by im mohol každý závidieť. Nemali vlasy – hlavy si dohola starostlivo holili. Zazerali na nás krvou podliatymi očami, z ktorých sa nedalo nič vyčítať. Niektorí si okolo hlavy obtočili kus látky, pripomínajúcej turban. Holé telá pokrývali ornamenty namaľované bielou hlinkou. Mursiovia nepôsobili prívetivo a dusnú atmosféru umocňovali samopaly, ktoré zvierali v rukách. Myslím, že keby som im podal zápalky, nevedeli by, čo s nimi robiť, ale so samopalmi vedia narábať ako profesionálni vojaci. Stačila maličkosť, ktorú pre svoju jednoduchosť nepochopili, a stávali sa nebezpeční. Zabiť človeka je pre nich toľko ako zarezať kohúta či sliepku.
Ženy sú ozdobou a devízou každého kmeňa, najväčším lákadlom všetkých turistov, ktorí zavítajú na juh Etiópie. Chodia takisto nahé, len pás im obopína kus kože. Zápästia si zdobia radom mosadzných náramkov, uši a krk kovovými ozdobami. Vlasy si holia, takže nemajú problém s účesmi ako naše ženy. Najväčší klenot nosia v spodnej pere. Je to labreta, veľký keramický tanierik, ktorý sa vkladá do narezanej pery.
Pred svadbou sa spodná pera rozreže a dva spodné zuby vyrazia, aby neskôr tanierik dobre držal. Do bolestivého otvoru sa vloží malý, okrúhly keramický tanierik. Ako sa pera predlžuje, postupne sa vymieňa za stále väčší. Od veľkosti tanierika potom pri pytačkách závisí, koľko kusov dobytka dostane nevestina rodina od ženícha.
Niektoré ženy majú v perách až neskutočne veľké tanieriky, ako na dezert. Za nevestu s takou labretou možno získať aj päťdesiat kusov kráv! To už stojí za tie dva zuby! Tanieriky si kedysi ženy vyrezávali z dreva, no dnes používajú keramické. Nakopú si hlinu, zmiešajú s dreveným uhlím, rukami vytvarujú tanierik, po obvode doňho urobia prstom preliačinu na peru a dajú ho do ohňa vypáliť. Pred mužmi musia mať ženy vždy tanieriky vložené. Vytiahnuť si ich môžu len v spoločnosti žien, počas spánku a pri jedle.
Osada bola malá. Tvorilo ju niekoľko príbytkov postavených zo zoschnutých konárov, ktoré vyzerali ako narýchlo postavené prístrešky pred búrkou. Chyže nemali nijaký tvar, vyzerali ako kostrbaté kopy sena. Vo vnútri každej boli na zemi prestreté kože, uprostred dymilo ohnisko. Len čo sme vstúpili do osady, obkolesili nás nahí Mursiovia. To bol návrat o tisíce rokov späť! Hoci Mursiov v tejto oblasti dnes už bežne navštevujú turisti a nejde o nejaké stretnutie neznámych kultúr (dobre vedia, za čo sú im turisti ochotní platiť), stretnutia dvoch rozdielnych civilizácií, spolu s atmosférou primitívneho sveta ľudí tŕnistého buša, ktorí si zachovali rovnaký spôsob života od prvopočiatku až po dnes, boli uchvacujúce!
Muži boli úplne nahí, cez uši mali prepchaté veľké mosadzné kruhy, na zápästiach kovové náramky. Ich pokožka bola tmavšia, ako sme videli v iných kmeňoch, skoro až čierna. Boli vysokí, chudí, s dlhými rukami visiacimi pod pás. Ich atletické telá hrali pri chôdzi svalmi, ktoré by im mohol každý závidieť. Nemali vlasy – hlavy si dohola starostlivo holili. Zazerali na nás krvou podliatymi očami, z ktorých sa nedalo nič vyčítať. Niektorí si okolo hlavy obtočili kus látky, pripomínajúcej turban. Holé telá pokrývali ornamenty namaľované bielou hlinkou. Mursiovia nepôsobili prívetivo a dusnú atmosféru umocňovali samopaly, ktoré zvierali v rukách. Myslím, že keby som im podal zápalky, nevedeli by, čo s nimi robiť, ale so samopalmi vedia narábať ako profesionálni vojaci. Stačila maličkosť, ktorú pre svoju jednoduchosť nepochopili, a stávali sa nebezpeční. Zabiť človeka je pre nich toľko ako zarezať kohúta či sliepku.
Ženy sú ozdobou a devízou každého kmeňa, najväčším lákadlom všetkých turistov, ktorí zavítajú na juh Etiópie. Chodia takisto nahé, len pás im obopína kus kože. Zápästia si zdobia radom mosadzných náramkov, uši a krk kovovými ozdobami. Vlasy si holia, takže nemajú problém s účesmi ako naše ženy. Najväčší klenot nosia v spodnej pere. Je to labreta, veľký keramický tanierik, ktorý sa vkladá do narezanej pery.
Pred svadbou sa spodná pera rozreže a dva spodné zuby vyrazia, aby neskôr tanierik dobre držal. Do bolestivého otvoru sa vloží malý, okrúhly keramický tanierik. Ako sa pera predlžuje, postupne sa vymieňa za stále väčší. Od veľkosti tanierika potom pri pytačkách závisí, koľko kusov dobytka dostane nevestina rodina od ženícha.
Niektoré ženy majú v perách až neskutočne veľké tanieriky, ako na dezert. Za nevestu s takou labretou možno získať aj päťdesiat kusov kráv! To už stojí za tie dva zuby! Tanieriky si kedysi ženy vyrezávali z dreva, no dnes používajú keramické. Nakopú si hlinu, zmiešajú s dreveným uhlím, rukami vytvarujú tanierik, po obvode doňho urobia prstom preliačinu na peru a dajú ho do ohňa vypáliť. Pred mužmi musia mať ženy vždy tanieriky vložené. Vytiahnuť si ich môžu len v spoločnosti žien, počas spánku a pri jedle.