– Hallo, good morning, hallo, – usmievali sme sa s Ičom s úmyslom nadviazať s nimi kontakt. Ani sa neotočili, nezavadili o nás pohľadom. To by nám odzdravili skôr tie somáre na ceste! Veľmi nás to nahnevalo. Toľká arogancia, nadutosť, povýšenectvo...
– Džinka!! Džinka!! – bežia k nám ozlomkrky dvaja malí chlapci. Vyložili sme si na chrbty ruksaky a pobrali sa smerom ku kúdolu prachu, ktorý k nám z diaľky prichádzal. Autobus bol prepchatý, čo našťastie v tých končinách nič neznamená. Vodič sa na nás pozrel neprítomným pohľadom – cez lístky čatu – a mávnutím ruky nás usadil na kryt motora pri riadiacej páke. Ideme!
Prašná cesta, plná výmoľov a skál stúpala pomedzi nízke, zato prudké, slnkom vypálené kopce. Točila sa okolo kamenných úbočí, schádzala bušom porasteným suchými tŕňmi, míňala nehostinnú, dopraskanú zem. Ťahala sa rozhorúčenou krajinou, ako had v suchej tráve.
Čo by to bolo za cestovanie po Etiópii, keby sme zakaždým nedostali defekt? Prichádzali pravidelne, ako poobedňajšie búrky. Výmena kolesa vždy trvala dlho – všetci sa pozerali, vodič sa trápil! Zohratý etiópsky tím.
Dohodol som sa s Ičom, že pôjdem pešo napred. Niečo si pofotím, prejdem sa. Zoberú ma cestou. Keď som sa stratil za neďaleké vŕšky, zbadal som v diaľave malú osadu. Pár slamených domov. Pridal som do kroku. Z diaľky ku mne prichádzali tenké detské hlasy zvestujúce ostatným môj príchod: – Farúúú! Farúúú!
Bambusové okrúhle chyže sa tisli na seba v šikmom svahu. Okolo úzke pásy políčok, v diaľke roztrúsené kusy dobytka. Nestačil som sa poriadne ani rozhľadieť a už okolo mňa stálo zo dvadsať domorodcov. Ženy s nádhernými účesmi. Desiatky malých vrkôčikov, ofina zastrihnutá dorovna, na ebenovom krku pestrofarebné korále padajúce na odhalené prsia. Okolo pása jednoduché suknice z kusa látky, pod nimi bosé, dopraskané nohy. Na tvárach urastených mužov sa vynímali výrazné, ligotavé oči. Na páse mali krátke sukne, zápästie, členky a krk zdobili farebné korále.
Bez slova si ma prezerali. Trvalo to večnosť. Nikto sa ani nepohol. Cítil som ich dych, prebodávajúce pohľady. Až po chvíli niektorý muž utrúsil pár slov, mladá dievčina s veľkým, tehotným bruchom sa zachichotala. Nevedel som, čo povedať, ako sa tváriť, či im mám niečo darovať... Nezišlo mi na um nič lepšie, len najstaršiemu z nich podať ruku. Starec s vráskavou tvárou sa krátko usmial a zodvihol dopraskanú dlaň. Urobil to nádherne, nežne, placho. Podal mi ruku ako nikto predtým. Prichádzali ostatní muži. Všetci mi podávali ruku, akoby pochádzali z najvznešenejších, šľachtických rodín. Takéto podávanie rúk nás čakalo neskôr aj v tej najzapadnutejšej osade pri rieke Omo. Domorodí ľudia, čierni ako uhoľ, k nám pristúpili celkom nahí, s odhaleným prirodzením a ladne, trochu komicky v pravom uhle ponúkali svoju dlaň. Ako praví anglickí džentlmeni!
Po chvíli napätie poľavilo, ľudia okolo mňa sa rozdžavotali. Prišli si ma obzrieť aj ženy. V rukách zvierali kalabaše, vydlabaný plod v tvare hrušky, ktoré používajú všetky domorodé kmene ako nádoby. Nahlas sa chichotali, obchádzali ma dookola. Jedna z nich mi podala kalabaš: – Napi sa, – ukázala názorne. Zatváril som sa hanblivo, váhavo, ale v skutočnosti to bola nechuť. Vo vnútri kalabaša bolo skysnuté mlieko, ktoré zvláštne, sladkasto zapáchalo. Všetci mĺkvo, s vycivenými tvárami čakali. Nemal som na výber, ak som nechcel vyzerať ako idiot. Priložil som si tekvicu so zapáchajúcim mliekom na pery a usrkol si teplého nápoja. Nebolo vôbec dobré. Na silnom slnku muselo byť skysnuté už v kravskom vemene.
– Daj si ešte, – ukazovali mi dobrosrdečne okolostojaci, v hlbokom presvedčení, že je to najlepší nápoj na svete. Nemohol som... Viete, že zjem a vypijem úplne všetko, ale to mlieko bolo také strašne zlé, že by som sa povracal. Z trápnej situácie ma vyslobodil zvuk rachotiaceho autobusu, ktorý sa driapal do prudkého kopca. Posledné mávnutia, podania rúk a autobus sa aj so mnou stratil v zvírenom oblaku prachu.
To bolo moje prvé stretnutie s domorodým africkým kmeňom. Vzrušene som opisoval všetko Ičovi a znovu to prežíval. Nikdy na to nezabudnem. Aj keď som neskôr navštívil divoké africké kmene, oveľa krajšie a primitívnejšie, títo ľudia boli moji prví...
