Len čo som vošiel na ulicu, niečo zjedol a kúpil si vodu, sadol som si na okraj cesty a začítal sa do článku českých autorov o kamerunských Pygmejoch Ba-Mbuti, žijúcich práve v tejto oblasti. Česi ich opisovali ako niečo, čo bežný človek neuvidí, ako niečo zvláštne, jedinečné…
Od myšlienky už nebolo ďaleko k činu, a tak som onedlho sedel na zadnom sedadle motocykla a smeroval k oným pygmejským osadám, roztrúseným po okrajoch džungle. Tešil som sa na Pygmejov, predstavoval si, ako sa s nimi zvítam, možno sa mi podarí ísť s nimi opäť na lov… Úplne som zabudol na ten prekliaty deň, ktorý som mal za sebou.

Prašnou vlnitou cestou sme prešli vari dvadsať kilometrov. Okolo nás nič, len mohutné stromy, zelená džungľa, pred nami červený pás hlinenej cesty. Červený prach ako z rozdrvených tehál, sa víril horúcim vzduchom. Zadok ma bolel pri každom narazení na priehlbinu v ceste, ktorá nimi bola posiata. Motorku kymácalo do všetkých strán, vodič nohami odkopával nakláňajúci sa stroj.

Konečne sa vedľa cesty začali objavovať Pygmejovia – ich osady nemohli byť ďaleko. Boli naobliekaní v dotrhaných tričkách, obnosených ufúľaných šatách.

Po pár minútach sme zastali pri dvojici ľudkov, ktorí vypadali ako keby šli na maškarný bál – na sebe vyťahané, o dve-tri čísla väčšie tričká, ktoré nikdy nikto nepral, pod nimi krátke nohavice, roztrhané klobúky, v rukách igelitové tašky.

–Ba-Mbuti ? Osada ? – pýtam sa dychtivo, aj keď mi je jasné, že títo Pygmejovia už dávno zabudli na to, čo je oštep, sieť, či nosenie ohňa po pralese.

–Tam – ukázal jeden z nich na vysadené políčka manioku pred nami, pridal do kroku, aby nás doviedol do osady.

Stáli tam domy postavené zo slamy, okolo nich sa ponevieralo niekoľko Pygmejov v ufúľaných handrách. Len čo ma zbadali, začali mávať a ukazovať na fotoaparát, aby som ich za peniaze fotil. Bezradne pobehovali okolo mňa a nechápali, prečo sa s nimi nechcem fotiť.

–Čo ten biely chce ? Nezaujímame ho ? – vycierali na mňa riedky zažltnutý chrup, škaredo zazerali, mávali rukami. Fotoaparát som ani nevytiahol, bolo mi z toho nanič.

Kráčal som po zemi posiatej odpadkami, prázdnymi fľaškami od whisky, igelitovými vreckami, kusmi handier, plastovými obalmi z potravín. Medzitým sa do osady nahrnuli ďalší Pygmejovia zo susedných osád. Všetci chceli jediné – peniaze, oblečenie, plastové fľašky ! Bolo mi ich ľúto… Stál som tam bezradne a sklamane hľadel do ich očí – boli prázdne, bez života, krvavé od alkoholu. Kde sú tie oči detí džungle ? Kto týmto ľuďom zobral čistý a dobrý pohľad slobodného človeka ? Kde sa stratila nádherná duša ? Rozplynula sa v rozmare civilizácie a spútala s nezmyselnými, nepotrebnými vecami a alkoholom.

Keď som si predstavil tých nádherných prírodných Pygmejov v Kongu, ku ktorým sme sa s Paľom dostali, tak som týchto úbohých, žobrajúcich opitých ľudí len musel ľutovať. Už dávno zabudli, že kedysi lovili v pralese, zbierali med, tancovali, spievali, boli šťastní a slobodní.

Nebolo počuť zvuky bubnov, len hlasy malých ufúľaných ľudkov s vypadanými zubami:

–Daj mi peniaze ! Sífá ! Euro !

Prešiel som tri pygmejské osady – všetky boli na vlas rovnaké. Pýtal som sa, pátral po prírodne žijúcich pygmejoch, ale márne. Všetci mi svorne tvrdili (a ako som sa neskôr dočítal, tak pravdivo), že títo Pygmejovia boli najmenej civilizovaní v celom Kamerune.

Neostávalo, len sa zmieriť s tým, že Pygmejovia v Kamerune sú presne takí, akých som už viac nechcel a nepotreboval vidieť. Zahodil som do ohňa nepravdivý článok českých turistov a pobral sa späť do Libomba.

Bolo mi jasné, že pohraničné mesto Libombo je centrom kšeftu, kupliarov, zlodejov, krčiem, prostitútok, naničhodníkov, podvodníkov a že sa z neho musím dostať za každú cenu a to čo najskôr !

Večer ostali ulice úplne tmavé, ponuré, plné čudných indivíduí a opilcov. Len kde tu svietila červenou farbou rozžeravená pahreba, na ktorej sa opekali ryby, alebo v plechovom sude horel malý plameň, pri ktorom postávalo niekoľko štamgastov s fľaškou piva v ruke.

Kúpil som si pečenú rybu s kusom tvrdej bagety a stratil sa v katakombách uličiek, aby som dobrovoľne zaliezol do svojej cely.

Na každý deň som dostal do vedra prídel smradľavej vody. Chvíľu som váhal, kto smrdí viac, či voda, alebo ja ? Nakoniec som sa chopil vedra a odniesol ho do kúpeľne, ktorá bola spojená s latrínou. Stál som nahý nad zapáchajúcim vedrom v drevenej komôrke, ktorú ovládali roje múch, smrad výkalov a špina. Nakoniec som rukami načrel do hnilobnej vody a ovlažil zaprášené telo. Vodu som si rukami hádzal po sebe, snažil sa zmyť vrstvu mydla, keď mi niekto zabúchal na drevené vráta:

–Hľadá vás polícia !

Potešil som sa:

–Určite mi nesú späť môj pas… – náhlivo som sa utieral. Na moje prekvapenie ma už nikto vonku nečakal. Bola tma ako v rohu. Kráčal som po tmavej chodbe, svietil plápolajúcim svetlom malej sviečky prilepenej v sklenenom pohári. Ešte chvíľu som márne čakal, no napokon som sa uložil spať.

–Monsieur Ivan ? – niekto zabúchal na dvere. Strhol som sa z krátkeho, zato silného spánku.

–Monsieur Ivan ? – rázne klopanie sa zopakovalo. Pretrel som si zlepené oči a od dverí odložil staré, deravé kreslo, ktorým som ich na noc zaprel. Stál tam šéf polície:

–Priniesol som ti pas – letmo mi ukázal moje doklady a vložil ich späť do vrecka na košeli.

–Porozprávajme sa – ukázal mi pokynom ruky, usadil sa v kresle, ktoré pod ním zaprašťalo, akoby sa malo rozpadnúť. Hľadel som do tých jeho zlých, krvavých očí a vedel, že prišiel okamih kamerunskej reality:

–Monsieur Ivan, dám ti tvoj pas za 100 Euro – vyšlo z neho úplne suverénne, bez nejakých škrupúľ. Mal veľmi drsný, chrapľavý hlas, ktorý dával jeho slovám ešte väčší rešpekt.

–Prosím ? – zháčil som sa a tváril, že nerozumiem. Zopakoval svoju požiadavku a ako najväčší priateľ ma potľapkal po ramene. Škeril sa na mňa odporným, krivým chrupom, veľkými nozdrami vyfukoval kúdole cigaretového dymu, v rukách sa pohrával s mojim pasom.

–Hm – pokýval som hlavou – peniaze už nemám – odvetil som a bezradne sa usadil na drevenej lavici. Bolo mi jasné, že niečo musím zaplatiť, ale sto Euro bola v tom momente pre mňa tak závratná čiastka, že som si nevedel predstaviť vydať ju bez boja. V Stredoafrickej republike sme mali s Paľom nepredvídateľné výdaje, minul som viac, ako som predpokladal. Mal som skutočne minimum peňazí na cestu, ktorú som v Kamerune plánoval uskutočniť. Začal som zjednávať, až sme sa zastavili na čiastke dvadsať päť euro za vrátenie pasu, bez ktorého by som nemohol urobiť v Afrike už ani krok.

–Tu je pas, môžeš sa opäť voľne pohybovať, už nie si zatknutý – podal mi doklady, prezrel si bankovky, ešte raz ma priateľsky potľapkal po ramene a stratil sa v čiernej chodbe.

Ihneď som sa zbalil, pripravil všetko tak, aby som mohol čo najskôr odísť.

Dlho do noci som nemohol zaspať. Neustále niekto tajomne chodil po chodbe, stál za mojimi dverami, stláčal kľučku. Dvere, ktoré sa nedali zvnútra zamknúť, som mal pevne zatarasené stoličkou a pritlačenou posteľou. Priznám sa, že som mal aj trochu strach. Mohol to byť ktokoľvek z ulice, tma mu dokonale nahrávala do kariet. Keď som zakričal do tmy, kto je tam, ostalo ticho a neznámy sa vyparil ako tieň.

Hľadel som bezradne do stropu a želal si byť z tejto prekliatej hranice znovu medzi normálnymi ľuďmi, spomínal som na svoje deti, ženu, priateľov… Neviem ani koľko času prešlo, keď niekto opäť skúšal otvoriť dvere v presvedčení, že už spím. Srdce sa mi opäť rozbúchalo. Nemal som odvahu otvoriť dvere a zistiť kto to je. Mohli byť dvaja, traja ! Dodnes som presvedčený, že by sa to pre mňa veľmi zle skončilo.

Napadlo mi len jedno – silno som zabúchal päsťou zvnútra na dvere a do tmy zareval po slovensky:

–Čo je ?

Na chodbe sa ozvali rýchle odchádzajúce kroky a do rána sa už viac nikto neobjavil.

Hneď za svitania som sa obliekol a s batohom odišiel do stredu Libonga, odkiaľ odchádzal raz denne autobus do Yokadoumy. Starý autobus už praskal vo švíkoch. Z okien trčali desiatky hláv, na streche sa vŕšila nesmierna kopa batožiny, panoval zmätok. Nič mi nevadilo:

–Budem sedieť aj na streche, musím odísť, za každú cenu !

–Monsieur – niekto ma zozadu štuchol do ramena. Predo mnou stál opäť policajný šéf. Prísne mi hľadel do očí:

–Passport !

–Prečo ? Čo som spravil ? Včera sme sa predsa dohodli… – zdráhal som sa mu ho vydať. Policajt začal po mne strašne revať a spoza pásu vytiahol staré, kovové putá. Skoro nič som mu nerozumel. Kričal francúzsky a niečo splietal o vízach. Čierne nozdry sa mu rozťahovali ako zúrivému býkovi, z očí sršala zlosť.

Myslel som, že naša dohoda z predchádzajúceho večera bola jasná a ja si v pokojne môžem ísť vybaviť potrebné doklady do vzdialeného mesta. Nebola. Včera bolo včera, dnes je dnes.

Tvrdil, že sa chce do pasu len pozrieť. Len čo som mu ho dal do rúk, zobral mi ho a ukázal na putá:

–Vráť sa späť, si zatknutý.

Ľudia okolo mňa stáli, nemo hľadeli na toto nechutné divadlo. Myslím, že vtedy ma ľutovali aj tí najväčší naničhodníci, ktorí sa zhromaždili okolo nás. Stál som tam bezradne v rozbahnenej ceste, hľadel na odchádzajúceho policajta, ktorý sa stratil niekde medzi drevenými chatrčami.

–Čo teraz ? – krútil som hlavou. Okolostojaci sa mi snažili niečo vysvetliť francúzsky. Pochopil som, že policajt im povedal len toľko, že nemám víza a opäť ma zatýka. Aj oni boli z toho zhnusení, no na druhej strane som v ich očiach videl bezradnosť, pretože korupcia v tejto krajine je tak bežná, že takéto problémy majú dennodenne na tanieri aj domáci, nieto ešte beloch, ktorý sa tam objaví raz za čas.

–Musíš mu dať peniaze – podotkol jeden z nich, bezmocne mávol rukami.

–Už som mu dal – nechápavo som odpovedal.

–Chce viac.

Medzitým okolo mňa prefrčal s rachotom starý autobus idúci do Yokadoumy, ktorý do strán rozfŕkal veľké, blatové kaluže.

Bolo mi do plaču. Vrátil som sa späť do cely, ktorú som v to ráno už nadobro opúšťal. Čo robiť ? Opäť som bezradne hľadel do stropu:

–Toto má byť toľko ospevovaný Kamerun ?

Nemienil som sa vzdať, a tak som sa zakrátko vybral do ulíc hľadať policajta a môj pas, napriek zákazu opustiť izbu. Už mi pomáhal aj jeden z colníkov menom Félix, ktorý vedel dobre anglicky. Asi po polhodine sme našli policajta. Sedel rozvalený v jednej z krčiem, popíjal pivo. Félix sa s ním rozprával osamote asi pätnásť minút. Celá debata skončila veľkou hádkou. Policajt reval a chcel zatknúť aj Félixa, ktorý sa radšej pobral preč.

Blížila sa opäť veľká búrka. Oblohu pokryli čierne mraky, vietor začal duť ako v strede oceánu. Narážal do plechových striech, ohýbal stromy. Zakrátko prišla obrovská sprcha, ktorá úplne vyprázdnila Libongo. Sedel som pod palmovým prístreškom podopretým drevenými kolmi a vyjedal malú konzervu s kusom chleba:

–Nesmie dlho pršať – hovoril som si v duchu, akoby som tušil ďalšie problémy – ak by dážď neustal do ďalšieho dňa, na cestu sa nevydá žiaden autobus, pretože bude úplne nezjazdná, čo by ma mohlo v Libongo zdržať ďalšie dni.

V horách som natrafil na niekoľko odľahlých miest, ktoré stále obývali jednoduchí ľudia kmeňa Koma, žijúci po stáročia nezmeneným spôsobom v prostých hlinených príbytkoch so slamenou strechou. Okrem pôdy a niekoľkých kusov drobných zvierat nič nevlastnili, dodržiavali prastaré tradície, vyznávali pradávne animické božstvá. Boli to však už len fragmenty toho, čo po kmeni Koma ostalo. Väčšinu ľudí už zlákali farebné šaty, plechové náradie, plastové nádoby…
Ženy s čokoládovou farbou kože chodia polonahé – bedrá obopína úzky pás látky, v ktorom majú nastrkané čerstvé, zelené vetvičky, zakrývajúce zadok aj „predok“. Pod pažou nosia malé vrecko zošité z kúskov kozľacej kože, v ktorom si schovávajú celý svoj majetok – fajku, tabak, kresadlo, pár drobných mincí. Od skorého rána pracujú na poliach či okolo domu. Nikdy im v ústach nechýbala úzka fajka príznačná pre ženy tohto kmeňa. Pobafkávali s chuťou silný tabak, vzduchom sa niesli jemné obláčiky vydýchnutého dymu, na zem odpľúvali zlepené sliny. Len čo ma zbadali, prudko sa otočili a bosými nohami vcupotali do tieňa chyže.

Na znak úcty a podriadenosti rodičom si mladé dievčatá nechávajú vybiť predné hryzáky. Bez nich nevyzerajú vôbec vábne, šušlú ako malé deti.

Hlavným pokrmom ľudí kmeňa Koma, tak ako v iných oblastiach Afriky, je kaša z cirokovej múky.

Príchodom do Degu som natrvalo opustil Nigériu a opäť sa ocitol v Kamerune (hranica je tu len umelo vymyslenou čiarou). Čakala ma posledná noc v tichých horách Alantiky. Dlho som sedel pred stanom, hľadel na jasnú hviezdnu oblohu. Pofukoval slabý vietor, z hôr sa ozývali zvuky vtákov, od vody prichádzalo kŕkanie žiab. S dúškami silného čaju som si vychutnával nádhernú atmosféru hôr a premýšľal o ďalšej ceste na juh Kamerunu.

Ráno som vyrazil už za tmy. Má zmysel písať, že Mussa sa opäť stratil a že Alex nemohol chodiť, lebo mal v lýtkach obrovské svalové bolesti ?

Nevedel som, kadiaľ ďalej, ale inštinkt, vychodené chodníčky a gestikulácia domorodcov ma nasmerovali presne do horského lievika, v ktorom sa spájali všetky úbočia.

Začalo pribúdať balvanov, kopec prudko klesal. Dostal som sa do neprehľadného terénu – obrovské skaly, medzi nimi vysoká tráva, kríky, podo mnou v hĺbke zelené údolie. Bol som ako lilipután medzi balvanmi, ktoré mi do cesty naschvál niekto nahádzal.

Schádzal som pomaly. Nohy sa mi zakliesňovali medzi skaly, rukami som sa pridržiaval balvanov, mohutných tráv, hľadal miesta, kadiaľ som mal najväčšiu šancu dostať sa čo i len o krok ďalej. Očami som mapoval terén, hľadal vychodený chodník, načúval, či sa neozve šumenie potoka, ktorý by ma doviedol do nejakej osady. Mnohokrát som zliezal skaly, mnohokrát zastal nad kolmým zrázom, ktorý bol nad moje sily. Musel som sa vrátiť späť a skúsiť to na inom mieste, kde kamenná stena nebola tak strmá.

Asi po hodine som narazil na prvé cirokové políčko, okrajom ktorého sa javil náznak vyšliapanej cestičky. Postupne som sa dostával zo zovretia strmých skál. Bolo načase. Slnko už značne pripekalo, mal som toho akurát tak dosť. Zliezol som na dno údolia. Nad hlavou košaté stromy, všetko okolo mňa zahaľovala tráva vysoká vari dva metre.

Vtom som začul zo strany šuchot a vedľa mňa stál znenazdajky Mussa.

–Tak si sa opäť našiel – zasmial som sa, keď som zbadal jeho potom zaliatu tvár, v ktorej sa zračilo zúfalstvo a prekvapenie.

–Musíme ísť tadiaľ – ukázal rukou na opačnú stranu ako som mienil ísť ja. Pamätal som si, že osada, z ktorej sme pred pár dňami vyšli, ležala pod zvláštnym vysokým bralom. Skala stála osamotená ako posledný stĺp v povalenom chráme, vystupovala zo zelenej krajiny k najvyšším vrcholom hôr. Bol to monument, ktorý sa nedal prehliadnuť.

–Určite tadiaľ ? – zháčil som sa.

–Áno, toto je chodník – prikývol Mussa tak presvedčivo, že som mu uveril. Asi po polhodine kráčania bolo skalné bralo za našimi chrbtami, vzďaľovalo sa a ja som s určitosťou vedel, že Mussa sa opäť stratil.

–Mussa, nejdeme dobre, nezdá sa mi to – zastavil som ho.

–Toto je chodník – ukazoval presvedčivo na úzky pás vyšliapanej zeme pred nami, utieral si veľké kropaje potu.

–A je dedina pod tamtou skalou ? – otočil som sa.

–Je – prikývol.

–Tak prečo ideme opačne ? – namietal som.

–Lebo tu je chodník – odvetil ako malé decko. Vedel som, že ho nepresvedčím.

–Mussa, toto je tvoj chodník, ja si idem nájsť svoj – oznámil som mu a pobral som sa na opačnú stranu. Mussa sa usmial, bol zvyknutý na to, že išiel „vlastnou“ cestou a stratil sa niekde v hustých kríkoch, aby sa našiel opäť po pár hodinách ešte v hustejších.

Čochvíľa som sa dostal na rozľahlé polia kukurice, začul prvé hlasy dedinčanov a vedel, že idem dobre. Kľučkoval som hodnú chvíľu pomedzi rozľahlé polia, až som zbadal prvé domy, úzku vežu starého minaretu a opäť stál v dedine Weangay, z ktorej som pred časom do hôr vyrazil.

Dabo ležal na deke v tieni auta, na mieste, kde sme sa pred časom rozišli. Zvítali sme sa, naložil som do auta batoh, dokúpil zásoby jedla a vody. Nemal som čas nazvyš a tak sme sa ihneď pobrali, bez toho, aby som čakal mojich dvoch sprievodcov. Nemohol som, aj keby som ako chcel. Mal som pred sebou dlhú cestu a hlavne ma tlačil čas, pretože som musel o niekoľko hodín stihnúť vlak idúci na juh a ten chodil len každý tretí deň.

Prešli sme po prašnej ceste pár kilometrov. Posledné domy sa vytratili, cestu obklopovala opäť krásna scenéria africkej buše. V diaľke pred nami sa zrazu z hustého kríčia drala nejaká postava. Len čo sme sa priblížili, spoznal som Mussu.

–Mussa ! – vykríkol som, zalomil rukami a rozosmial sa. Ihneď sme pri ňom zastavili. Bol zúbožený a úplne zničený. Šaty prepotené, potrhané, ufúľané od blata. Jeho čierna tvár bola popolavá od prachu, doráňaná škrabancami ostrých tŕňov, nohy v gumových sandáloch mal spuchnuté. Stál tam ako strašiak do maku. Rýchlo som mu podal fľašku vody a nejaké jedlo.

–Dabo, vrátime sa a zavezieme ho do osady – dal som pokyn Dabovi. Mussa len mávol rukou:

–Bývam tu neďaleko, netreba – stisol mi ruku, usmial sa a krivkajúc sa pobral prašnou cestou k dedine.

–Mussa, choď len po ceste ! – zvolal som na neho a zamával mu naposledy. Nato Dabo pridal plyn a naše auto sa nadobro stratilo v kúdole rozvíreného prachu. Sedel som unavený na prednom sedadle, tvár mi ovieval teplý vzduch a ešte dlho mi naskakoval úsmev, keď som si predstavil, ako sa neborák Mussa cestou do svojej rodnej dediny možno opäť niekde stratil…