Thajsko - Zlatý Budha

Bolo krásne, slnečné ráno a v uliciach Bangkoku vládlo nezvyčajné ticho. Nikto sa nikam neponáhľal, taxíky netrúbili, obchody boli zatvorené. Bol thajský Nový rok - songkran. V tento pokojný deň sme sa vybrali na prehliadku jednej z najznámejších pamiatok Thajska a celej juhovýchodnej Ázie - Zlatého Budhu. Taxík nemal v prázdnych uliciach problémy s dopravnou zápchou a čoskoro sme stáli pred chrámom Wat Traimit - chrámom Zlatého Budhu.

Veľká vstupná brána bola krásne vyrezávaná a pomaľovaná pestrofarebnými farbami. Vošli sme do areálu. Očakávali sme množstvo rôznych fantastických stavieb, aké sme dovtedy vídali v iných chrámoch. Mýlili sme sa. Staré stromy, niekoľko jednoduchých budov v ázijskom štýle, malý Budhov oltár pod holým nebom. Skupinka mladých mníchov prešla so smiechom popri nás a šibalské oči malých chlapcov nemohlo zakryť ani mníšske rúcho. V budhistických kláštoroch nie sú len dohola vystrihaní oddaní mnísi a mníšky rádu. Do kláštorov chodia na niekoľkomesačné meditácie aj bežní ľudia, učitelia, úradníci, opravári, malé deti počas prázdnin... Ľudia tu na čas vymenia obleky za oranžové mníšske rúcha, lakovky za kožené sandále a oddávajú sa modleniu, meditáciam a čerpajú potrebnú duchovnú energiu.

Bolo ráno a v chráme Wat Traimit ešte neboli (našťastie) žiadni turisti. V kľude sme sa poprechádzali po areáli chrámu a potom sme vošli do chrámovej budovy, v ktorej bola socha zlatého Budhu. Táto „masa zlata” sa zachovala len vďaka tomu, že bola stovky rokov dobre skrytá. Bola objavená až náhodou v roku 1955, keď sa z ešte vtedy „betónovej” sochy odlúpila omietka a objavil sa žltý kov - zlato. Bol to fantastický objav a správa vtedy obletela celý svet. Veď Zlatý Budha je najväčším Budhom zo zlata na svete - váži 5 500 kg! Počas barmských nájazdov bolo zabetónovanie sôch a drahých vecí úplne bežnou vecou. Bola to jediná možnosť, ako ich uchrániť pred dobyvateľmi. Zlatý skvost stál ako betónová socha bez povšimnutia v chráme tristo rokov. Socha je stará približne sedemsto rokov a je považovaná za najväčší poklad budhizmu v Thajsku.

Vyzuli sme sa a po vŕzgajúcej drevenej dlážke sme vstúpili bosí do bočnej miestnosti a z tej priamo k Budhovi. Zlatý Budha sedel na svojom tróne obkolesený množstvom pestrofarebných kvetov a v jeho zlatom lesku sa odrážali prvé foto-záblesky turistov. Je to krásne umelecké dielo nevyčísliteľnej hodnoty, ktorého prehliadku by si nemal nechať ujsť žiadny návštevník Bangkoku. Po prehliadke chrámu Wat Traimit sme bezcieľne potulovali malými uličkami veľkého mesta. Pravdu povediac, riadne sme sa nudili. Všetko bolo zavreté, ulice prázdne a mestu chýbal život a jeho pulz. Vtedy sme si ešte stále mysleli, že Thajčania oslavujú Nový rok iba pokorným modlením sa v chrámoch. Veľmi sme sa mýlili. Prešli sme po prázdnej mega ulici Ramu IV. a odtiaľ sme sa vybrali trochu relaxovať do bangkokskej oázy kľudu - Lumpini parku. Ako sme tak vykračovali po chodníku, začali po nás vykrikovať z okoloidúceho autobusu desiatky mladých ľudí s bielymi tvárami: „Happy new year!” Odrazu prefrčal okolo nás taxík a tesne sme sa uhli prúdu padajúcej vody.

Vošli sme do zeleného parku. Presne to sme potrebovali. Kľud. Ľahli sme si na hustý trávnik pri jazere. Po chvíli sme zaspávali. Už v polospánku som začul okolo seba podivné šuškanie. Bolo v neznámom jazyku, ale znelo to veľmi podozrivo. Pootvoril som oči. „Jééééééé...!!!” s krikom po nás vyštartovali thajské bytosti s „bielymi tvárami” a plnými hrsťami bieleho prášku. Stačili sme rýchlo vstať a uhnúť sa ich „práškovému“ nájazdu. S krikom bežali k svojej novej obeti a my sme sa stali divákmi. Keď konečne dostali jednu starú odpočívajúcu Thajčanku, pochopili sme, že u mladých Thajčanov je Nový rok niečo také, ako u nás Veľká noc. Oblievajú sa, hádžu sa do vody a tváre si navzájom natierajú bielym kriedovým práškom. Najrafinovanejšie oslavovali tí, ktorí si biely prášok zmiešali s vodou, dali do hračkárskych „pancieroviek” a z diaľky odpálili na svoju obeť. Krásne na tom bolo, že sa všetky obete, ktoré sme v ten deň videli, smiali, či mali štrnásť alebo sedemdesiat rokov. Nikto z nich sa ani najmenej nerozčuľoval, skôr naopak. Neviem si predstaviť, čo by mi povedala nejaká nervózna cudzia pani u nás, keby som ju pekne oblečenú v nedeľu oblial vodou a natrel bielym prachom. Šialená predstava - istá smrť.

S Braňom sme pochopili, že v parku si nepospíme a pobrali sme sa späť do hotela. Autá okolo nás trúbili, chŕlili prúdy vody, niektoré sa s vodnými pištoľami dokonca po cestách naháňali ako v scénach z Jamesa Bonda. Všetko bolo mokré, ľudia bieli a my unavení.