Čas sa zastavil
..........Kľukatý chodník viedol okolo jednoduchých príbytkov mníchov, postavených z kamenia, až k samému chrámu. Bohato zdobená strecha, žlto-červené okná, na strope, stĺpoch a stenách farebné maľby výjavov z buddhizmu. Po dlhých kamenných schodoch som vstúpil do hlavnej svätyne. Obrovský chrám podopierajú desiatky mohutných stĺpov, natretých jasnočervenou farbou, pod ktorými sedeli na červených poduškách v rade za sebou mnísi. Ostal som stáť ako prikovaný.
Mnísi žijú veľmi jednoduchým životom. Upierajú si všetky svetské radosti, bez ktorých by sme my život považovali za zbytočný. Potláčajú v sebe ľudskú žiadostivosť a žijú veľmi skromne. Jednoduchý odev mníchov, v ktorom strávia celý život, pozostáva z niekoľkých častí. Medžong, spodná suknica z červenej látky, na ňu si obliekajú vestu togo, vrchnú suknicu z pruhov súkna zvanú šamthab a nakoniec je to cez rameno preložená látka zvaná zen.
Alebo jedlo. Ani zďaleka to nie je chutné mäso z jaka, o akom som vám pred chvíľou rozprával. Nahrádza ho campa, múka z upraženého jačmeňa, ktorú zapíjajú tibetským čajom, aby neškriabala v hrdle. Campu jedia na raňajky, obed i večeru. Od nedele do nedele, od zimy po leto... Celý život len campa a tibetský čaj. Väčšinu dňa trávia mnísi ponorení do modlitieb a tvrdej práce. Možno krútite hlavami, že takto by ste nevedeli žiť. Veru ani ja. Tak ako vy aj ja som sa pýtal, či im nechýba náš svet, plný rôznych vecí, zážitkov, radosti a aj trápenia, problémov. Pýtal som sa, ako to znášajú, ten nekonečný kláštorný stereotyp, ako vydržia žiť bez normálneho života, plného krásnych chvíľ?
Ale potom som si položil jednu otázku sám sebe, ktorá je mi možno odpoveďou:
„Ako vieš, že nežijú krajšie a lepšie ako my, keď si ich svet nikdy nepoznal?“
„Už si tu hodnú chvíľu,“ prihovoril sa mi lámanou angličtinou mladý mních s vyholenou hlavou, ktorý sa krčil pri veľkom stĺpe, zabalený do rúcha. Čas ubiehal ako voda a ani som si neuvedomil, že som zahĺbene pozoroval modliacich sa mníchov takmer hodinu.
„Poď,“ kývol na mňa, „vypiješ si šálku čaju.“ ..............
Do sveta mŕtvych
.............. Muži sa striedali pri nosidlách s debnou, nohy sa im podlamovali, šmýkali na rozbahnenom chodníku. Ku koncu prudkého vrcholu kopca som im s nesením mŕtveho otca už musel pomáhať aj ja, aby sa im ho podarilo dostať nahor. Telo nebožtíka už riadne zapáchalo, napínalo ma a myslel som, že to už dlhšie nevydržím. Začal som sa nadychovať ústami, no len čo som sa pozabudol, vdýchol som odporný zápach hniloby do zadýchaných pľúc.
Rozvidnievalo sa. Z hĺbky rozľahlých údolí vychádzal hustý opar. Plazil sa okolo strmých končiarov a miešal sa s mrakmi na vrcholoch hôr. Nad hlavou mi preletel veľký sup, zakrúžil nad nami a na úpätí kopca ťažkopádne pristál. Boli sme na mieste. Pred nami stálo pohrebisko, durtho, veľká ohrada ovešaná buddhistickými vlajočkami, v diaľke vyčnieval malý chrám, z ktorého vychádzal hustý biely dym. Vošiel som do ohrady a neisto kráčal za mužmi. Na zelenej tráve postávalo v strnulom postoji množstvo obrovských, hnedých supov. Ani sa nepohli, nežmurkli guľatými očami, neotočili zježený krk. Len stáli nehybne ako sochy. Až mi naháňali strach, keď som prechádzal pár centimetrov pred ich ohnutými zobákmi.
"Keby som tu radšej nebol,“ hľadel som na zažltnuté telo nebožtíka, zmocňoval sa ma pocit úzkosti. Bol to starý muž. Nahé telo položili tvárou na kamene. Modliaci sa mních začal v sprievode bubna nahlas zvoniť na malom mosadznom zvonci. Vtedy muži priložili veľké nože na chrbát mŕtvoly a ťahali hlboký, pozdĺžny rez, cez ramená, nohy až k pätám, ktorý po kosť otvoril telo. Ďalší rez, vedľa ďalší. Desiatky supov poskakovali okolo kruhu, škriekali, sácali sa. Nemohli sa dostať k páchnucemu telu, pretože ich dlhými konármi odháňalo niekoľko mužov. Nastal správny čas. Muži, ktorí narezávali telo, odstúpili a do kruhu sa vrhli desiatky krvilačných supov. Zadlávili mŕtvolu svojimi telami. Škriekali, bili sa mocnými krídlami, vyskakovali do vzduchu s vytrhnutými kusmi mäsa. Po chvíli vstúpili do kruhu muži a supy so zakrvavenými hlavami zahnali palicami stranou. Predo mnou ležalo polozožraté, znetvorené telo. Hrozný pohľad. Pristúpili k nemu tompdi, rukami odtrhávali z tela kusy kože, krájali ju na menšie časti, oddeľovali od kosti kusy mäsa, ktoré krájali a hádzali supom. Odstúpili z kruhu a supy, ktoré už boli na neudržanie, sa opäť vrhli na svoju obeť. Mocnými zobákmi vytrhávali kusy mäsa, pazúrmi zvierali kosť, naťahovali šľachy, kusy kože. Vzduchom sa šíril strašný zápach mäsa a hniloby. Stále som sa nakláňal k hustému dymu, ktorý vychádzal z horiacich zelených vetiev voňajúcich živicou. Znovu odohnali supy z kruhu, ktoré vláčili ľudské torzo po kameňoch. Ostalo ležať priamo predo mnou. Vdychoval som hustý dym, len aby som sa od zápachu nepovracal. Medzitým začali tompdi sekať niektoré časti tela na menšie kusy. Supy pustili do kruhu posledný raz a na plošine ostala len ohlodaná ľudská kostra. Priniesli dve drevené penky a veľkými kamennými kladivami začali drviť kosti na kašu. Úder za úderom, rebrá, ruky, lebka. Po niekoľkých úderoch vždy na krvavú kašu nasypali campu. Supy doskákali poslednýkrát a kašovitú kopu zožrali.
Vtedy som si všimol, že kúsok za nami stáli Japonci s vytreštenými očami, v rukách vreckovky, ktorými si zakrývali nosy, v tvárach grimasy znechutenia, odporu a zdesenia. Ako som chcel vtedy stáť s nimi, ďalej od kruhu, zbaviť sa tej strašnej pocty stáť s rodinou zosnulého!
Nebeský pohreb mŕtveho sa skončil. Trval krátko. Supy potrebovali neuveriteľných desať minút, aby z mŕtvoly nič neostalo. Nič. Muži, ktorí pred pár minútami dlhými nožmi rezali svojho príbuzného odchádzali spokojní, usmiati. Na rozlúčku mi chceli podať skrvavené ruky, ale to som už nevládal ani s najväčším sebazaprením.
„Kalešú, dovidenia,“ odtiahol som sa. Pochopili, usmiali sa a odišli. Ani som nestihol spamätať sa a v kamennom kruhu už ležali ďalšie dve mŕtve telá.
Prach si a v prach sa obrátiš!...............
