Pobrežie z raja
.......... Obrovská, biela spenená masa vody sa valila vo vlnách k pobrežiu. Hukot oceánu bol pre nás po stovkách kilometrov strávených na súši čosi neodolateľné. Bez váhania, oblečení, sme sa vrútili do vĺn. Skákali sme proti speneným vlnám, nechali sa zhadzovať ich silou, kričali radosťou ako malí chlapci. Bolo to fantastické miesto, ďaleko od turistov a civilizácie. Obyčajné, ale kúzelné.
Zmáčaní sme vyliezli na breh a zamierili k jednému z domov na pobreží. Pod slamenou strechou sedel starší muž schovaný za veľké, zažltnuté noviny.
„Môžete nám predať niečo na jedenie?“ spýtali sme sa neisto. Spoza novín sa vyklonil muž s veľkými prešedivenými fúzmi. Chvíľu na nás zamyslene hľadel, zasnený, akoby nevedel čo chceme. Až potom prikývol hlavou:
„Sí, sí. Môžem vám uvariť niečo z morských živočíchov. Nič iné nemám, “ pokračoval a pritom pomaly skladal veľké noviny. To nám vyhovovalo, pretože morské živočíchy zbožňujeme na všetky spôsoby, surové nevynímajúc. Domáci stlačil na veľkom, obitom magnetofóne tlačidlo a zaznela temperamentná, španielska gitarová hudba. Po chvíli sa k nám dohrnula fantastická vôňa rýb.
„Už to nesie,“ prerušil ma z písania poznámok Ičo. Domáci niesol pred sebou dve veľké hlinené nádoby, ktoré mali bližšie ku kvetináčom ako k tanierom. Hustá para, ktorá z nich vychádzala, mi úplne znemožnila nakuknúť do vnútra. Para sa pomaly dvíhala a rafinovane točila rybaciu vôňu popod naše nosy. S lyžicou som si nabral z malej misky ležiacej na stole červenú čili papriku a zaboril ju do „kvetináča“ s polievkou. Prvý úlovok bol veľký krab. Zaboril som znova a z pary vytiahol za hrsť uvarených kreviet a kus chobotnice. Zaboril som znovu... V tanieri bol mix všetkého, čo si len viete predstaviť plávať v mori. S ohromnou chuťou sme sa pustili do oberania kostí, klepiet, očí, tykadiel, plutiev, mušlí, chápadiel... Bola to neskutočná pochúťka. V tejto časti Mexika je veľmi rozšírená aj iná špecialita z morských živočíchov – cocktel marisco. Ten recept vám viem povedať takmer presne – zmiešajte dohromady nadrobno nakrájané surové kúsky kreviet, ovarené kúsky chobotníc, mušlí, rýb, pridajte petržlenovú vňať, trochu čili a do toho vyžmýkajte celý citrón. Všetko zalejte rajčinovou šťavou, vlejte do vysokého, skleneného pohára a máte morský koktail, ktorého chuti sa máločo vyrovná.
Na tomto, bohom zabudnutom mieste, sme prežili jedny z najkrajších dní. Túlali sme sa bosí pustým, niekoľkokilometrovým piesočnatým pobrežím. V jednej ruke sme držali trs kokosových orechov, v druhej mačetu a ponorení po kolená v prichádzajúcich spenených vlnách oceánu kráčali „nikam“– nemali sme žiaden cieľ, nikam sme nechceli prísť (nič tam ani nebolo!). Len sme kráčali a donekonečna sa tešili tomu nádhernému, opustenému miestu z piesku, zelených paliem, belasého oceánu... Z času na čas sme sa bezhlavo vrhli do hučiacich vĺn oceánu. Vlna nás schytila a s revom valila pred sebou. Miesila nás spolu s pieskom, akoby nás chcela zahrabať pod morské dno, potom opadla a my sme ležali na plytčine ako stroskotanci. Tento návrat do čias detskej radosti nás opustil, až keď sme boli už úplne vysilení. Sadli sme si na breh, do bieleho piesku a mačetou roztínali veľké, zelené orechy. Po švihu mačetou priezračné mlieko vytrysklo ani šampanské, hltavo sme ho pili, len aby nám nevytieklo do nenávratna, na rozpálený piesok. Bielu dužinu orecha, prirastenú o tvrdú škrupinu, sme vyrypovali ostrým špicom mačety a servírovali priamo do úst ..............