Scroll
AFRIKA navždy4 svety4 návratyAfrikyKONTAKT
AfrikaÁziaJužná AmerikaEurópske horySlovensko
IvanBulik.sk4 návratyGuatemala

Do Guatemaly

Tikal – najkrajšie mesto Mayov

.......... Tikal (jeho hlavná časť) má rozlohu okolo 16 km2 a jeho prehliadka je fyzicky náročná. Mali sme za sebou prehliadku krásnych pamiatok starej mayskej kultúry v Mexiku, neskôr sme prešli mestá iných starých národov Toltékov, Olmékov, Aztékov, ale dovolím si tvrdiť, že Tikal je tým najväčším skvostom celej Strednej Ameriky. Chrámy, budovy, viac ako štyritisíc domov, pyramídy, námestia a ihriská, ktoré môžeme dnes obdivovať, sa začali budovať okolo roku 200 po Kr. a vo výstavbe sa stále pokračovalo ešte niekoľko storočí. Mesto patrilo v tom období medzi najväčšie na svete. Malo okolo 100 000 – 120 000 obyvateľov a rozlohu 30 km2. Zaniklo okolo roku 900 po Kr., kedy nastal záhadný kolaps a po ňom nasledujúci zánik ríše Mayov.

Mayská rodina
Chrám I - Tikal
Čo je na Tikale fantastické, je jeho poloha. Leží v hustom, zelenom dažďovom pralese a jeho prehliadka je zážitkom pre každého návštevníka. Prechádzate v džungli po vyšliapaných chodníkoch, stromy nad vami sa vypínajú do výšky dvadsiatich metrov. Mohutné cédre, ceiby (tropické stromy rodu ceiba), božské stromy, palmy. Nič nevidíte, len zelenú nepriehľadnú masu rastlín a zrazu sa spoza hustých stromov a lián začne vynárať línia nejakej stavby. Prichádzate bližšie a pred vami sa postupne uprostred džungle objavuje krásny chrám, ktorý sa dvíha ponad hustý porast. Dnes je najzachovanejšou a najobdivovanejšou časťou Tikalu Veľké námestie, s množstvom chrámov a budov, ktorému dominuje 44 metrov vysoký Chrám I, zvaný aj chrám Veľkého Jaguára.
Strmé schody sa dvíhali nahor. Stúpal som z nohy na nohu a rukami sa dotýkal prudkých schodov nad sebou. Strmina ako hrom! Nespadni! Akoby som stúpal do neba. Posledný schod. Som na vrchu. Všetka tá krása obklopená hustou džungľou mi ležala zrazu pri nohách a ja som pociťoval ohromnú silu tohto miesta. Podo mnou sa rozkladali rozsiahle ruiny takzvanej Severnej Akropoly, naproti mne sa do výšky dvíhal Chrám II, o niečo nižší, ale už nie tak dobre zachovaný ako Chrám I. V prehliadke sme pokračovali hlbšie do džungle. Úzke chodníky obklopoval bujný porast, mocné stromy, liany. Šípka nám ukázala smer k ďalším chrámom.............
Pozor na hady!
............. Preplavili sme sa cez malú riečku, ktorá vtekala do mora a z piesočnatého pobrežia vstúpili po úzkom chodníku do džungle. Vôkol nás sa rozkladal zelený prales. Liany sa ťahali až k zemi a hustý porast nám kaličil holé nohy. Predierali sme sa džungľou a dúfali, že ideme správnym smerom. Po dlhom pochode sme narazili na prvé malé jazierko v tieni stromov džungle. Žiaľ, po vodopádoch ktoré mali doňho padať, neostalo ani stopy. Na príčine bolo obrovské sucho, ktoré do poslednej kvapky vyciciavalo všetko okolo seba a nechávalo len suchú, spálenú krajinu.
Vyškriabali sme sa po skalách, ktoré sa týčili nad jazierkom a vo vyschnutom koryte, pokrytom veľkými balvanmi, obklopení vysokým zeleným porastom, pokračovali ďalej. Cestou sme narazili na ďalšie malé jazierka a ďalšie skalné steny, ktoré sme museli obchádzať cez strmú džungľu.
Čaro guatemalských autobusov
"Kurča, tacos, cibuľu, čili? Len si dajte!"
Keď nepoznáte džungľu a idete sami, bez domácich sprievodcov, musíte si dávať veľký pozor, na čo stúpate a kde si sadáte. Najväčšie nebezpečie číha na zemi – hady. Stretnutia s týmito tvormi môžu byť niekedy osudné a späť sa už nemusíte vrátiť.
Čitatelia mojej predchádzajúcej knihy 4 svety vedia, že som slepý ako patrón. A v džungli to nikdy nie je na prospech, no na druhej strane sa dá na tom dobre pobaviť. Tak sa nám stalo, že sme šliapali vyschnutým kamenistým korytom, z oboch strán v objatí hustej džungle. Po chvíli Iča nikde. Ostal som stáť sám uprostred bujnej vegetácie. Niekoľkokrát som zapískal náš starý signál. Nič. Ticho ako v hrobe. Žiadna odpoveď. Znervóznel som. Čakal som asi 5-10 minút, z času na čas zapískal. Chcel som sa vrátiť a hľadať ho, keď mi konečne odpískal. Sadol som si na mohutný kmeň stromu, ktorý ležal spadnutý naprieč korytom rieky a netrpezlivo čakal:
„Kde bol? Čo sa stalo? Je v poriadku?“ vŕtalo mi v hlave.
Zachrašťalo krovie a Ičo sa konečne vynoril z húštiny. Celý zdesený na mňa z diaľky kričal:
„To, čo ti šuchlo pred chvíľou pod nohami, nebola myš, ako si mávol rukou, ale obrovský had, ktorého si prekročil. Nemal som kadiaľ prejsť a musel som čakať, kým sa odplazí. Bol obrovský, musel si ho vidieť...“
„Fakt?“ neveriacky som hľadel na Iča, „prepáč, ale naozaj som ho nevidel.“
„To ty nikdy... nevidíš... máš nosiť okuliare!“
Po čase na mňa prišlo nutkanie vymočiť sa. V džungli s tým problém nemáte a môžete tak urobiť kdekoľvek. Rozopol som rozparok na nohaviciach, vymočil sa a šiel ďalej. Ičo bol za mnou niekoľko metrov a keď sa dostal na miesto, kde som močil, prudko sa zasekol:
„Ivan!!!!“ zrúkol na mňa.
Džungľou sa to ozvalo, ako keď zareval Tarzan výzvu do boja.
„Čo sa deje?“ prestrašene som vykročil k nemu.
„Ty si očúral hada...“ nechápavo pozeral do trávy, ktorá sa vlnila, „to hádam nie je možné. Ty si ho fakt ošťal!“ krútil hlavou a strašne sa smial. Myslel som, že praskne od smiechu. Nebudete mi veriť, ale ja som toho hada naozaj nevidel. Prekvapene som hľadel raz na Iča a raz na veľkého hada, ktorý sa pomaly odplazil k hustému kroviu. S tými mojimi očami budem musieť niečo robiť! .............

Najkrajší trh Ameriky
............. Šli sme skoro spať, pretože včasráno sme mali v pláne odcestovať do Chichicastenanga. Z Antiguy sme sa vydali do mesta Chimaltenango a odtiaľ do samého Chichicastenanga. Ako ste si všimli z predchádzajúcich riadkov, názvy majú častú príponu – tenango. V jazyku quiché toto slovo znamená „miesto“.
Už cestou pristupovali desiatky trhovníkov, ktorí zaplnili autobus do posledného miesta. Strecha bola plná batohov s tovarom, ľudia držali na kolenách klietky so sliepkami, v uličke ležalo niekoľko vriec so zeleninou. Čím hlbšie sme boli v horách, tým pristupovali pestrejšie a rozmanitejšie oblečení Indiáni. Cesta stúpala do vysokých hôr porastených bujnou, zelenou vegetáciou a po niekoľkých hodinách cesty sme boli v Chichicastenangu.
Mesto leží vo výške 2030 metrov, obklopené vysokými horami. Chichi, ako ho volajú domáci, je miestom, kde sa každý utorok a nedeľu stretávajú stovky trhovníkov, ktorí zaplavia celé námestie v okolí kostola Santo Tomas. Prichádzajú sem Indiáni z rôznych kmeňov a ponúkajú svoj tovar – sliepky, ovocie, zeleninu, vlnené pončá, klobúky, masky, kvety, plátno, nože, korálikové náramky, mačety, hlinené krčahy... Stovky ľudí sa pretláčajú v úzkych uličkách.
 
Na pobreží Livingstonu
Trhovníčka v Chichicastenangu
Mayské ženy s dlhými čiernymi vrkočmi, odeté v bohato vyšívaných huipiles, blúzach, ktoré pokrývajú pestrofarebné výšivky, sedia na zemi a ponúkajú svoj tovar. Niektoré, najmä staršie ženy majú na hlavách, pestrofarebnú prikrývku zvanú tocoyall. Je to vyšívaná, niekoľko metrov dlhá látka, ktorú má žena poskladanú na hlave. Ani sukňa nepatrí k najjednoduchším častiam odevu. Nazýva sa refago alebo coorte a má takisto niekoľko metrov. Je umne omotaná okolo pása. No a na záver nesmiem vynechať fajas, pestrofarebnú šerpu omotanú okolo pása, ktorá zdobí bez rozdielu mužov aj ženy.
Každý, kto navštívi Chichi, je očarený pohľadom na toto traje indigena – tradičné oblečenie miestnych obyvateľov. Každá dedina má svoje vlastné farby, vzory a pohľad na pestrú masu ľudí je famózny.
Priami potomkovia Mayov sú hrdí, dobrosrdeční, ale neprístupní ľudia. Nemožno sa čudovať, že nemajú radi bielych turistov, gringov, ktorí ich neustále fotografujú a chytajú. Na druhej strane stačí, keď sa turista na chvíľu zahľadí na výšivky mayských žien a už ho obstúpi niekoľko malých Indiánok, ktoré ho nepustia skôr, kým si niečo nekúpi.
Tenké uličky trhovníkov vyúsťujú na malom priestranstve, priamo pred kostolom Santo Tomas. Oválne schodisko. Desiatky žien oblečené v pestrofarebných krojoch posedávajú na kamenných schodoch vedúcich do kostola. Predávajú kvety. Pred veľkými, drevenými dverami kostola stojí nízky starec v klobúku. Je predklonený, ako hrbáč, kníše sa zo strany na stranu. V jednej ruke drží na špagáte zavesenú dymiacu plechovku a monotónnym hlasom odriekava niečo v mayskom jazyku. Čarodejník, brujos, ktorý nesmie chýbať na pravidelnej nedeľnej slávnosti náboženského bratstva Cofradias ...........
AFRIKA navždy4 svety4 návratyAfrikyKONTAKT
Kontakt
dajmetomu@gmail.com
2025 © Ivan Bulík
Táto stránka používa cookies, jej prehliadaním súhlasíte s ich používaním. Viac informácií